Batéria Crisbecq, ako obranná batéria z Marcouf, je jednou z batérií Nemeckého pobrežného Atlantického valu, ktorá bola v bojovej činnosti počas vylodenia Spojencov v Normandii 6. júna 1944. Batéria je situovaná severovýchodne neďaleko dedinky St. Marcouf na polostrove Cotentin, je umiestnená severne od vyloďovacej pláže Utah. Druhá pobrežná batéria, neďaleko Crisbecq je Azeville s menším dostrelom, ktorá sa nachádza neďaleko v dedinke Azeville a svoje strieľne mala nasmerované do oblasti batérie Crisbeq.
Batéria Crisbecq je postavená neďaleko od dediny Crisbeq asi 2800 metrov od pobrežia na hrebeni. Tento bod poskytoval rozhľad na celé pobrežie od St. Vaast la Hougue na sever až po Grandcamp na juhovýchode. Jej výstavba začala v roku 1942 a v júny 1944 nebola ešte dokončená. Bola skonštruovaná organizáciou Todt. Ide o námornú batériu MKB, postavenou spočiatku pod velením Kriegsmarine, ale behom roku 1943 ako aj ostatné batérie pobrežia situované ďaleko od významných prístavov prešlo pod velenie armády. Avšak dobre spojená delostreleckým pobrežným plukom.
Bola to najmocnejšia pobrežná batéria v zálive Seine mimo teda prístavov Cherbourg a Havre. Na začiatku bola vybavená šiestimi 155mm delami, ale boli premiestnené do Fontenay sur Mer a boli nahradené 4 omnoho modernejšími a väčšími 210mm delami Škoda K39/40 s dostrelom 30kilometrov. Spočiatku mali skonštruované miesto riadenia streleckých opevnení v 4 impozantných betónových kasametách typu Regelbau R683 pre 210mm dela. Rozmery kasamet boli uchvátené: 21 metrov 16 metrov a 8 metrov. Ich stavba vyžadovala 2000 metrov kubických betónu a 100 ton ocele. Strelecký uhol bol 120 stupňov.
Počas vylodenia, boli iba dve železobetónové kasamety dokončené a tri boli vo výstavbe. Delá mali chránené a štvrtá ešte nebola postavená. Batéria je pravidelne bombardovaná spojeneckým letectvom a od apríla 1944 mala vážne spomalenú výstavbu. Rýchlosť paľby diel bola dosť pomalá pretože musel byť znížený uhol na 8 stupňov aby bolo delo nabité čo vyžadovalo potom prepočítavanie uhlu streľby. Strelecký výklenok mal byť chránený pohyblivou pancierovou doskou, ale tá ešte nebola nainštalovaná počas vylodenia.
Miesto riadenia paľby obsahovalo niekoľko poschodí. Navrchu sa nachádzali pancierové kopule na vsadenie pre protilietadlovú batériu. Prvé poschodie sa skladalo z tunelového vstupu do vedúcej miestnosti pozorovateľni, prepočítavacej miestnosti a ubytovne. Na nižšom poschodí sa nachádzali tri ďalšie miestnosti chrániace prechody a ubytovne.
Batéria Crisbecq bola chránená šiestimi Francúzskymi protilietadlovými 75mm delami a tromi 20mm a jeden umiestnený na streche streleckého bunkru. Približne sedemdesiat guľometov bolo vybavených v oblasti tobrúkov, spojovacích jamách, opevnených priekopách alebo chodbách. Batéria bola obklopená stenou s ostnatého drôtu a mínovým poľom. Boli tu tiež bunkre pre personál a muníciu. Komplex chránila taktiež strelecká batéria Azeville, situovaná 2 kilometre na juhozápad, ktorá ale nemala dohľad na pobrežie.
Batéria bola obsadená a chránená vojenskou silou približne 300- 400 mužmi a veliteľom Oberleutnanat Walter Omhsen. Väčšia časť personálu bola ubytovaná v okolí batérie.
Boje behom vylodenia.
Bateria utrpela ťažké letecké bombardovanie, 598 ton bômb, v noci z 5. na 6. Júna 1944. Boli úplne zničené protilietadlové delá a mnoho vojakov, ktorý neboli v službe bolo zabitých v ubytovniach v blízkom okolí. Zatiaľ čo Nemecká posádka sa reorganizovala, bola napadnutá izolovanou skupinou z 502. pluku Amerických výsadkárov 101. divízie dopravenej letecky, ktorá mala napadnúť batériu Saint Martin de Varreville položenú od batérie Crisbecq približne 6,5 kilometra severozápadne, ale boli vysadený príliš na juhu. Útok bol zastavený a 20 Američanov padlo do zajatia. Aj cez ťažké letecké bombardovanie, zostali dve delá boja schopné a ráno 6. júna 1944 zahájili paľbu na spojenecké lode v sektore pláže Utah. Batéria potopila torpédoborec USS Corry a niekoľko iných lodí poškodila. Potom bola zaneprázdnená delostreleckým duelom s Americkými krížnikmi USS Nevada, USS Arkansas a USS Texas. Jedno delo batérie bolo poškodené o 8:00h strelou ktorá dopadla do popredia kasamety, druhé delo bolo zničené priamou paľbou do výklenku dela o hodinu neskôr. Prvé delo bolo mimo činnosť do pozajtra, ale znovu postavené do boja v čase, kedy sledovali spojenecké lode.
Ďalšiemu pozemného útoku sa batéria podrobila 7. a 8. júna 1944 s časťami jednotiek Americkej 4. divízie pechoty, ktorá sa vylodila na pláži Utah vzdialenej 3 kilometrov odtiaľ. Avšak útok nebol koordinovaný a bol zastavený posádkou námornej batérie, lebo boli posilnený jednotkami z 919. pluku Wehrmachtu. Oberleutnant Ohmsen žiadal nakoniec susednú batériu Azeville, aby zahájila paľbu na jeho batériu a tým vytlačili Amerických vojakov.
Crisbecq bola nakoniec dobitá 12. júna 1944 bez boja. Po silnom odpore, bol Ohmsen a jeho skupina na ústupe z obrannej línie ďalej na severe. Evakuovanie batérie so 78 mužmi začiatkom noci 11. júna 1944, nechávajúc za sebou 21 ranených v starostlivosti ošetrujúcich dobrovoľníkov. Batéria bola obsadená 12. Júna 1944 čelnou hliadkou 39. pluku vyslaných pre jej dobitie z 9. pešej divízie, ktorá prišla z vyloďovacej pláže Utah. Veliteľ batérie Oberleutnanat Ohmsen, bude vyznamenaný 13. júna 1944 Rytierskym krížom za odpor proti spojeneckým vojskám.
Crisbecq sa nakoniec vzdala o 8:20h 12. Júna 1944, potom Nemci nariadili svoje jednotky evakuovať v La Pernelle, medzi Quettehou a Barfleur. Prudký Nemecký odpor na okamžik zastavil spojenecký postup na sever.
Zajatý Americký vojak
Walter Ohmsen velil batérii 6. júna 1944. Jeho obrana batérie bude ocenená vyznamenaním Rytierskym krížom 13. júna 1944.Skončil v zajatí koncom júla a po vojne sa z neho stal korvetný kapitán v Nemeckom Námorníctve.
Tuto novinku přečetlo 29 lidí a poslali2 komentářů.
Většinu děčínských bunkrů tvoří klasické řopíky vzoru 1937 a jsou součástí dost impozantní sestavy. Táhnou se po pravém břehu Labe až někam k Velkému Březnu (cca dvacet kilometrů) a palebné úseky se samozřejmě kryjí. Jejich úkolem mělo být zabránit Wehrmachtu překročit Labe po plánované destrukci všech mostů a samozřejmě měly být doplněny polními postaveními. Linie nebyla nikdy dokončena, některé bunkry snad nebyly ani rozestavěny a žádný nebyl kompletně vybaven. V Děčíně se dodnes se dochovalo pět kousků, další zmizely v padesátých letech při úpravách přístavu. Možná tam dodnes jsou – jen se z nich jaksi po zvýšení břehu stal „underground“, jsou zasypané a leží na nich koleje a jeřáby. Kdo by chtěl o téhle linii vědět víc, ať si sežene knížky Zdeňka Bauera "Československé opevnění z let 1937-38 v prostoru Střekov-Děčín-Hřensko" z roku 1998, "Děčín, Děčínsko a příprava obrany za předmnichovské Československé republiky" z roku 2009 od téhož autora, anebo "Opevnění na Děčínsku" od Bedřicha Hamáka z roku 1993.
První řopík je u Staroměstského nábřeží a dnes je v relativně nejlepším stavu, protože na něj nedosáhly povodně v letech 2002 a 2006, a protože si ho nikdo nevšímá.
Palebné pole pravé střílny
Druhý bunkr je od prvního vzdálený asi sto padesát metrů po proudu Labe, v Rytířské ulici. Při povodních zaplaven byl, ale jen asi metr a půl nad střechu, a tak celkem bez úhony přežil. Dnes se kolem něj firma Shotty pokouší postavit dětské hřiště a nezbývá než doufat, že řopík je do plánů výstavby také nějakým způsobem zahrnutý. Vždyť co může být pro desetileté kluky lepší atrakcí a doupětem pro hry než opravdový bunkr z války?
Odpadkový koš na psí bobky jasně svědčí o tom, že okolí bunkru je dnes hojně využíváno místními pejskaři
Přes silnici, asi deset metrů od bunkru odnepaměti stojí hospoda Na kocandě (je ovšem známější pod přezdívkou Hovadinec) a také patří firmě Shotty. Nutno podotknout, že podnikatelský záměr „tatínek v hospodě, děti na hřišti“ zní opravdu zajímavě. Roli náhodné kolemjdoucí ochotně sehrála kamarádka Jana.
Třetí řopík stojí asi sto metrů od druhého a dnes z něj moc vidět není. Povodně ho vytrhly ze základů a postavily tak trochu naštorc. Navíc je částečně zahrnutý protipovodňovým valem (nebo co to je). Z neudržované vegetace čouhá prakticky jen jedna zeď a je docela možné, že bunkr v blízké budoucnosti zaroste kompletně.
Čtvrtý bunkr je asi o dalších sto metrů níž. V roce 2002 jej povodeň také vytrhla ze základů a posunula asi o deset metrů, k pilíři železničního mostu. Kdo chce, může ho klidně ukrást a postavit si ho na zahrádku. Stačí jen pořádný jeřáb…
Mladý muž stojící u bunkru je David a lias „Bedna“, takto spoluautor článku. V pozadí Popovický vrch (ještě o něm bude řeč v souvislosti s dalším bunkrem).
Na soutoku Labe a Ploučnice stojí pátý řopík. Unikátní na něm je, že v tomhle případě se s povodněmi počítalo, je vybaven jakousi odvodňovací šachtou a je možné, že povodně přežil jen díky ní (v roce 2002 nad jeho střechou bylo několik metrů vody). Další – a asi nikde jinde nevídanou - kuriozitkou je, že od čtvrtého řopíku je vzdálený jen dvacet metrů. Zdá se, že hlavní uzel obrany měl být právě tady .
To je ta šachta
Další děčínský bunkr je na protější straně Labe, na kraji lesa na Popovickém vrchu a přiznám se, že smysl jeho existence mi poněkud uniká. Podle názoru kamarádky Jany a jejího synka Davida čili „Bedny“ měl být jakousi pozorovací hláskou pro pravobřežní obrannou lajnu. Což o to, výhled je odtamtud opravdu mimořádný (respektive byl by, kdyby kolem nevyrostly náletové dřeviny) a bunkr stojí na opravdu nenápadném místě, kde tenkrát určitě lišky dávaly dobrou noc. Dnes sice hned za zatáčkou stojí několik ulic rodinných domků, ale první z nich se začaly stavět až v šedesátých letech. Do té doby kolem byly jen louky a zašitá malá hláska s odhodlanou posádkou a funkční vysílačkou určitě mohla poskytnout dělostřelcům neocenitelné služby. Oproti tomu kamarád Chlastík tvrdí, že bunkr nemá s válkou a pravobřežními labskými řopíky společného vůbec nic, že je to jen výsledek pitomosti nějakého idiota z civilní obrany z padesátých let. Své tvrzení opírá o fakt, že bunkr je pro předválečnou výstavbu absolutně atypický, a že žádný podobný patrně nikdy nikdo neviděl. Což je asi pravda, bunkr má tvar přibližně krychle o stranách asi dva metry a je částečně zapuštěný do země. Má jednu – a to dost úzkou – střílnu/pozorovatelnu (nebo co to je), je celý hranatý a nikde nejsou obliny tak typické pro všechny předválečné konstrukce. Střecha byla (a částečně dosud je) natřená gumoasfaltem. Základy a hlavně jejich izolaci dělal patrně nějaký fušer, protože dovnitř prosakuje voda. Bunkr dnes patrně funguje jako oblíbené místo schůzek místní mládeže, o čemž svědčí jak lavička na střeše, tak podivné fresky od lokálních hustých ganxta niggas.
Když jsem byl kluk já, tak tady pancéřové dveře ještě byly. Zdá se, že dnes je nahradil igelitový pytlík na odpadky.
Rozhled z Popovického bunkru je dnes zarostlý, tahle fotka je z jiné, nedaleké výšiny. Ale v podstatě to je fuk, takhle nějak bývalo z bunkru vidět ještě asi před dvaceti lety.
Předposlední stojící děčínský bunkřík je stará klasická práce Třetí říše. Je to typizovaný protiletecký jednomístný bunkr, o které v Čechách ještě pořád není nouze. Stojí za plotem továrny Narex. Stejný je i na nádraží, přesněji řečeno poblíž lokomotivního depa. Tam ovšem přirozeně mají přístup jen železniční zaměstnanci, a proto jeho fotku nemám.
A nakonec jedno ústní svědectví. Když se v osmdesátých letech stavěla nová hala právě pro továrnu Narex (dnes žárová zinkovna firmy Promptus), stavební dělníci narazili na základy (pravděpodobně) jakéhosi bunkru. Co to ale bylo zač a z které doby pocházel, to už asi nikdy nikdo nezjistí, protože se s ním nikdo nepáral a staré základy ustoupily nové výstavbě. Ale asi to byla poměrně bytelná konstrukce, protože sestava „jeden chlap + jedna sbíječka“ na její likvidaci pracovala od rána do večera celý měsíc! O tom se dnes asi moc neví, a proto podotýkám, že tuhle informaci mám od pana Jaroslava Bouzy, který v osmdesátých letech pracoval v Narexu jako automechanik a z nešťastníka se sbíječkou si dělal šprťouchlata, když chodil do kantýny pro svačinu.
Tož tady někde se kdysi dřel ten chlapík se sbíječkou
Tuto novinku přečetlo 60 lidí a poslali5 komentářů.
Tohtoročná Sahara sa počasím začínala podobať minulému roku...nakoniec bolo dobre, nebolo ani teplo a piesok sa až tak moc neprášil. Parádne množstvo techniky, veľa zážitkov (hlavne večerná párty zo soboty na nedeľu ), kopec srandy a najlepšie z celej akcie bolo, že som sa mohla povoziť na Fame, ktoré tak strašne zbožňujem!!!!!! Tu prikladám pár fotiek z mobilu čo som fotila, fotky z boja budú asi neskôr, pretože som mala zas kamarátov foťák, tak ho musím ponaháňať, nech mi ich dá .
Toto som našla, keď sme v stredu pripravovali zemľanku.
Taliansko, medzivojnové obdobie
Toto som tiež našla pri kosení hehe.
Trošku z prírody:
A tu som ja s mojou najväčšou láskou!
A tu som znova ja s panzerfaustom a snažím sa vyzerať drsne a aj tak s tým neviem narábať
Tuto novinku přečetlo 124 lidí a poslali9 komentářů.
Doktor Igor Valenko ze smolenské univerzity před válkou zkoumal a pokračoval v ověřování teorií profesora Pavlova o podmíněných reflexech zvířat. Jeho specialitou se staly myši, které se snažil cvičit pro jemné opravy průmyslových zařízení. Když začala válka, Valenko narukoval do armády a cvičil protitankové psy.
Přesto zůstal svým milovaným myším věrný a v podstatě tajně pokračoval ve své původní práci. Jen už necvičil myši-opravářky, ale myši-tankobornice. Jeho speciální myší oddíly se měly dostat do blízkosti tanků, vniknout do nich a překousat všechny kabely a hadice, které najdou. V dubnu 1942 Valenko přemluvil své nadřízené a v prostoru Kirova byly myši skutečně shozeny z nízkoletících letadel Po-2 poblíž německé tankové jednotky. Přestože výsledek akce nebyl znám, další myší přepady následovaly. Prokazatelný úspěch byl zaznamenám v listopadu 1942, když sovětští vojáci našli u Stalingradu opuštěný a na první pohled nepoškozený tank z 22. pancéřové divize s překousanými kabely a s myší v motorovém prostoru. Myš byla s velkou slávou pojmenována Michajl a za zničení nepřátelského tanku dostala čestný titul Hrdina SSSR.
Nicméně Němci zanedlouho sestřelili jedno letadlo s myším nákladem a došlo jim která bije. Na frontu tak byly povolány kočky. Když se doktor Valenko dozvěděl o mobilizaci německých koček, dostal další nápad. Chtěl vycvičit psy, kteří by v první fázi „útoku“ zahnali kočky a po nich měly do boje opět nastoupit myši. Jenže společný výcvik psů a myší dopadl fiaskem – psi nechápali, že myši jsou jejich spolubojovnice a regulérně je lovili. A když navíc Němci začali do tanků montovat kabely se silnější a tvrdší izolací, úloha myší-tankobornic skončila.
Zdá se vám to všechno jako aprílový žert? Ne, o protitankových myších se zmiňuje jak paní Blyth Hamer v knížce Psi ve válce, tak například tenhle článek...
Tuto novinku přečetlo 68 lidí a poslali5 komentářů.
Batéria bola umiestnená západne od mestečka Aromanches les Bains v Normandii a neďaleko dedinky Longues sur Mer so skvelým výhľadom na oceán na vrchole útesu vo výške 65 metrov nachádzajúca medzi vyloďovacími plážami Omaha a Gold.
Výstavba batérie začala v septembri 1943 a bola dokončená v apríli 1944. Aj keď skonštruovaná obsluhou pôvodne Kriegsmarine, bola batéria preradená k Nemeckej armáde Wehrmachtu. Tvoria ju štyri kasamety typu M272, betónová konštrukcia 15m dlhá 10m široká, kde sú umiestnené veľké 152mm delá vyrobené v závode Škoda v roku 1928. Delá mali dostrel približne 20 kilometrov, so 120 stupňovým palebným sektororm. Batéria bola s dobre vycvičenou posádkou, ktorá dokázala vystreliť šesť rán za minútu. Každá kasameta spotrebovala 600 kubických metrov betónu a cez 100 ton ocele na svoju konštrukciu.
Pre maskovanie, každý bunker bol pokrytý asfaltom a mal trávnatý porast. Štruktúra predstavovala splynutie s okolitým prostredím. Riadiaci bunker typu 262 sa nachádzal na čele útesu a mal dobrý výhľad na oceán. Riadiaci bunker mal dve poschodia: s horným používané ako pozorovateľňa a nižším priestor pre mapy, zameriavacie prístroje a rádiová miestnosť. Štruktúra vyzerala ohromne preto že odolala ťažkému bombardovaniu pred vylodením spojencov.
6. júna 1944 o 5:37h ráno nastala ťažká delostrelecká paľba z Francúzkeho križníka Georges Leygues ako aj U. S. vojnovej lode Arkansas operujúcich na pláži Omaha.. Batéria odpovedala paľbou o 6:05h ale bez zásahu, ale nútené ustúpiť do bezpečnej vody. Potom bola zaregistrovaná loď na pláži Gold s väčšou presnosťou a bola zapojená aj do delostreleckého duelu s križníkom Ajax vo vzdialenosti 11000 metrov. Nakoniec Ajaxu pomohol križníík Argonaut vyradiť tri zo štyroch kasamet. I keď posledné delo pokračovalo s prerušovanou paľbou až do 19:00h večeran nakoniec boli nútený sa vzdať 7. júna 1944 sa veliteľ batérie Oberleutnant Zee so 184 vojakmi Angličanom, 2. Devonšírskemu regimentu, potom čo vypálili celkom 170 striel.
Tuto novinku přečetlo 159 lidí a poslali10 komentářů.
Celým menom Lewis Burwell Puller. Medzi svojimi vojakmi bol však známejší pod prezývkou Chesty. Narodil sa 26. júna 1898 vo West Pointe, Virginii. Jeho otec, Matthew Puller bol kupec. Zomrel keď mal malý Chesty len 10 rokov. Chestyho k vstupu do armády inšpirovali príbehy veteránov či pamätníkov americkej občianskej vojny a ich príbehy o Thomasovi „Stonewallovi“ Jacksonovi. Chesty chcel narukovať už v roku 1916 aby sa pripojil do bojov proti Mexiku, no pre nízky vek ho neprijali a povolenie od rodičov nedostal.
Už o rok neskôr navštevoval Vojenský inštitút vo Virgínii, no tu sa dlho neohrial. Oslnila ho námorná pechota a preto sa ako vojak zapísal do výcvikového tábora na Parris Island v Južnej Karolíne.
1. svetovej vojny sa už nestihol zúčastniť. V roku 1919, konkrétne 16. júna, absolvoval úspešne dôstojnícku školu a bol menovaný ako poručík v zálohe. No už o 10 dní po tomto, bola Pullerovi znížená hodnosť na desiatnika, pretože sa po vojne znižovali stavy a bol totižto mier.
Chesty bol však človeka boja a nedokázal len tak sedieť na zadku. Preto si zvolil službu v Gendarmarie d’Haiti. Tu slúžil ako poručík a 5 rokov strávil bojmi proti miestnej Caco milícii proti ktorej bojoval vo viac než 40 bojových stretnutiach.
V roku 1922 sa dokonca stal pobočníkom, budúceho veliteľa USMC, generála Alexandra Vandergrifta.
V roku 1924 sa vrátil do USA kde mu bola pridelná hodnosť poručíka USMC. Postupne sa presúval po celých štátoch, absolvoval štúdia v Norfolku, v škole v Quanticu a dokonca absolvoval skúšky u 10. delostreleckého pluku USMC v Quanticu.
V roku 1926 ho pridelili na USMC základňú v Pearl Harbore, konkrétne v júli 1926. O dva roku neskôr už pôsobili v San Diegu.
V decembri 1928 bol Chesty presunutý do Nikaragui, k miestnej národnej garde. Tu sa začala jeho pozoruhodná zbierka medailí (Lewis Chesty Puller je vlastne najviac vyznamenaným mariňákom v histórii celej námornej pechoty. Nikdy sice nezískal Medal of Honor, no získal 5 krát Navy cross, čo je po Medal of Honor druhá najcennejšia medaila)
Za svoju prvú službu v Nikarague získal svoj prvý Navy Cross. Získal ho za činnosť v období medzi 16. februárom a 19. augustom 1930. Nechajme prehovoriť jeho prvú citáciu:
„Za vynikajúcu službu v súlade s jeho profesiou, veliteľ hliadky nikaragujskej národnej gardy nadporučík Lewis B. Puller, USMC, úspešne viedol svoju jednotku do piatich úspešných stretov proti presilu ozbrojených banditov, konkrétne pri LaVirgen – 16. 2. 1930, v Los Cedros – 6. júna 1930, v Moncotal dňa 22. júla 1930, v Guapinol – 25. júla 1930 a na Malacate dňa 19. augusta 1930 s tým výsledkom, že banditi boli vždy v každom stretnutí porazený, utrpeli stratu 9 banditov a mali mnoho zranených. Svojim inteligentným a rozhodným velením, kedy nemyslel ani na svoju vlastnú bezpečnosť spolu s veľkou fyzickou námahou a mnohými ťažkosťami, nadporučík Puller prekonal všetky prekážky a zasadil 5 krát ťažký úder banditom, ktorý ohrozovali svojim konaním Republiku Nikaragua.“
V júli 1931 sa Chesty znovu vrátil do USA kde dokončil ďalší kurz, konkrétne Company Officer Course v Fort Benningu, v Georgii. Po tomto úspešnom dokončení kurzu sa vrátil znovu na svoje staré pôsobisko do Nikaragui, kde získal svoj druhý Navy Cross, tentokrát za obdobie od 20. septembra do 1. októbra 1932. Znovu nazrime do vtedajšej citácie:
„Nadporučík Lewis B. Puller, USMC, kapitán Nikaragujskej národnej gardy, vykonával výnimočne záslužnú činnosť. Ako veliteľ jednotky národnej gardy u období od 20. septembra do 1. októbra 1932, nadporučík Puller spolu so 40 gardistami a sgt. Williamom A. Lee, USMC, prenikol do izolovaného horského územia banditov, ktoré sa nachádzalo 80 až 100 míl od najbližšej základni národnej gardy. Táto hliadka bola prepadnutá 26. septembra severovýchodn od Mount Kilambe. Povstalecké jednotky, o sile asi 150 mužov v dobre pripravenej pozícii spustila na hliadku palbu asi zo 7 samopalov a inými rôznymi druhmi zbraní. Onedlho bol v boji smrtelne zranený zástupca nadporučíka Pullera, sgt. William A. Lee. Puller, s veľkou odvahou a s chladnou hlavou viedol protiútok. Najprv zaútočil na početnejšieho nepriateľa zprava, druhá skupina zaútočila zľava a následný útok zpredu zahnal banditov na útek. Útok nadporučíka Pullera spôsobil smrť asi 7 banditom a mnohým z nich zranenia. Hliadka národnej gardy stratila 2 mŕtvych a 4 zranených. Tieto straty svedčia o vážnosti nepriateľského odporu. Toto víťazstvo, v džungli ďaleko od vlastného tábora, bez možnosti komunikácie dokazuje, že veliteľ hliadky mal neskrotnú odvahu a vytrvalosť. Hliadka však bola prepadnutá ešte 30. septembra pri návrate do tábora v Jinotege. Početne asi dvakrát silnejší nepriateľ však bol znovu zahnaný.“
Aj to svedčí o talente Chestyho Pullera.
Keď mu skončila služba v Nikarague, bol Puller prevelený do námorného oddelenia amerického velvyslanectva v Pekingu, kde bol veliteľom 50 člennej jazdeckej jednotky Mariňákov. Po skončení tejto služby bol presunutý na loď s názvom USS Augusta. Tento krížnik bol zaradený do zostavy amerického Ázijského loďstva. Na tejto lodi slúžil ako kapitán vtedy ešte nie príliš známy Chester W. Nimitz.
Chesty sa potom vrátil, v júni 1936, znovu do USA. Tu pôsobil ako inštruktor v Basic School vo Philadelphii. V máji bol znovu presunutý na palubu USS Augusta, kde bol veliteľom jednotky USMC. V máji 1940 sa so vylodil pri Šanghaji a tu slúžil ako výkonný dôstojník v 2. prápore, 4.USMC. Neskôr bol dokonca menovaný ako jej veliaci dôstojník. Chesty tu zažil jeden zaujímavý prípad. Raz v noci, napadlo asi 80 japonských vojakov Medzinárodnej sídlisko v Šanghaji. Zajali tu asi 200 číňanov. Puller sa o tomto dozvedel, zmobilizoval 22 mariňákov a presunul sa na miesto incidentu. Svojim vojakov rozkázal, aby sa rozmiestnili do palebných pozícií. Našiel japonského dôstojníka, namieril mu na hlavu pištol a povedal mu nech vypadne. Japonci ho počúvli a odišli bez zajatcov.
Puller sa znovu vracia do USA, 28. augusta 1941 už ako major. Neskôr bol menovaný za veliteľa 1st Battalion, 7th Marines 1. divízie USMC. Prápor sa nachádzal v New River. Táto USMC základňa niesla názov po jednom veliteľovi, MCB Camp Lejeune.
Neskôr, po vypuknutí vojny sa 1st Battalion, 7th Marines stal súčasťou novo vytvorenej 3. brigády USMC, ktorá od 8. mája 1942 bránila Samou. 4. septembra bola jednotka presunutá z brigády a poslaná k 1. USMC divízii na ostrov Guadalcanal, kde dorazila 18. septembra 1942.
Hneď po príchode, Puller viedol svoj prápor do bitky pozdĺž rieky Matanikau. Puller v tejto akcii (no moje zdroje sa v opise tejto akcie líšia, preto sa posnažím spraviť si vlastný obraz o tejto akcii pozn. autora) svojim rýchlym úsudkom a myslením zachránil 3 svoje roty pred zničením. 23. septembra prešiel Puller so svojimi vojakmi obranným perimetrom a išiel cez džunglu. 24. septembra potom napadol japoncov na Mount Austene. Predvojom Pullerovej jednotky bola rota B. Počas útoku padol jej veliteľ kapitán Cocrell a rota B bola rozbitá a rozdelená. Puller dal rozkaz kapitánovi Coxovi rozkaz, aby rotu zachránil a vyprostil. To sa mu podarilo no za cenu 7 mŕtvych a 25 zranených.
Ďalší deň dostal Puller posilu v podobe 2st Battalionu 5th Marines. Celé toto uskupenie sa pohlo ďalej k Matanikau. ri japonskom útoku totižto jeho 3 roty padli do obklúčenia a hrozilo ich zničenie. No už 26. septembra poobede, boli Američania zastavení japonskou gulometnou a mínometnou palbou. Gen. Vandergrift poslal na pomoc prápor Raiders. Pullerov zástupca Meritt Edson naplánoval na ďalší den dvojhrotý útok. No japonci im prekazili plány týmn, že v noci prešli rieku a obsadili vyššie položené miesta okolo Američanov. Keď na nich 27. septembra zaútočil prápor Raiders, ich veliteľ podplukovník Griffith bol zranený a čerstvý nositeľ Medal of Honor Kenneth Bailey bol dokonca zastrelený. Následne dostal Edson správu, ktorá nebola jasná a preto Edson rozkázal útok na 1:30 v noci. Tri roty z Pullerovho práporu sa teda preplavili za japonské postavenia, vylodili sa a smerovali k 500 m vysokému hrebeňu. Japonci si na nich počkali a odrezali Mariňákov od pobrežia. Mariňáci preto vytvorili zo svojich tričiek nápis Help. Videl to pilot strmhlavého bombardéru poručík Dale Lesli a ten to oznámil Edsonovi. Následne sa Chesty Puller presunul k brehu, uvedomil americký torpédoborec USS Monssen aby poskytol jeho vojakov palebnú podporu, zatiaľ čo vyloďovacie plavidlá zachránila jeho Mariňákov z ich postavení. Z obklúčenia dával správy sgt. Robert Raysbrook že jeho jednotka je obklúčená a odrezaná od pobrežia. Následne delostrelcvi z Monssena vytvorili svojou palbou priechod k pobrežiu. Ústup svojich kolegov kryl guľometom sgt. Anthony Malanowski, ktorý za tento svoj čin zaplatil životom. Keď sa na pláže dostali vyloďovacie člny, Japonci ich chceli odohnať. Jeden z týchto člnov, ktorý riadil Douglas Munro sa však nedal odohnať. Munro naopak nasmeroval svoj čln priamo na Japoncov čo však spôsobilo Munrovu smrť. Mariňáci sa napokon zachránili, aj keď 60 ich kolegov sa záchrany nedočkalo. Za túto záchranú akciu boli vyznamenaný mnohý vojaci, bokom nezostal ani Chesty Puller, ktorý získal medailu Bronze Star.
Nebola to jeho jediná medaila z Guadalcanalu. Ďalšou bol, už jeho tretí, Navy Cross. Ten dostal za udalosť, ktorá je nazývanou ako bitka o Henderson Field. Jeho 1st Battalion, 7th Marines, bránil letisko pred japonským plukom. Bitva trvala asi 3 hodiny a odohrávala sa v noci z 24. a 25. októbra 1942. Američania mali 70 obetí, japonské jednotky si pripísali stratu asi 1400 mŕtvych. Letisko sa teda podarilo Pullerovmu práporu udržať. Ale opäť dajme priestor citácii o tejto akcii:
„Za mimoriadne hrdinstvo, ako veliaci dôstojník 1st Battalion, 7th Marines, 1. USMC divízie, v priebehu akcie proti japonským jednotkám na Guadalcanale, Šalamúnové ostrovy, v noci z 24. na 25. októbra 1942. Kým podplukovník Puller a jeho prápor držali líniu dlhú jednu mílu, ktorá viedla cez hustú džunglu. Japonské jednotky, ktoré prevyšovali tie americké počtom, útočili na americké pozície. Puller nielen že držal prápor na svojej pozícii až do príchodu posíl, ale tiež účinne prikázal svojim jednotkám držať tento úsek do neskorého populudnia nasledujúceho dňa. Svojim neúnavným rozhodovaním a chladným úsudkom pod nepriateľskou palbou, keď bránil preniknutiu japonských síl do našich línií a svojou zodpovednosťou je zodpovedný za úspešnú obranu úseku, ktorý bol pridelený jeho vojskám.“
Chesty Puller, ako je vidno nebol žiadny zbabelec. Osobne sa zúčastnil útokov v prednej línii a počas jeho pobytu na Guadalcanale bol dvakrát postrelený od japonského snipera, a trikrát ho poranili šrapnele. Za tieto zranenia obdržal Puller aj purpurové srdce.
Puller bol po Guadalcanale menovaný výkonným dôstojníkom 7th Marines. Puller sa zúčastnil bojov na myse Gloucester, kde získal za svoju činnosť medzi 26. decembrom 1943 až 19. januárom 1944 svoj štvrtý Navy Cross. Opät sa pozrime do citácie:
„Za mimoriadne hrdinstvo, ako veliteľ 7th Marines, 1. USMC divízie ktorá slúži v 6. armáde USA, v boji proti Japonským jednotkám na myse Gloucester. Za príkladné plnenie povinností, kedy ako veliteľ 3rd battalion, dostal so svojou jednotkou pod ťažkú guľometnú a mínometnú palbu. Puller svojou rozvahou a tým že neváhal, preorganizoval svoju jednotku a viedol ju do úspešného útoku proti silne opevnením japonským obranným postaveniam. Jeho silné vedenie a galantná bojovnosť počas nebezpečných podmienok patria k faktorom, ktoré prispievajú k porážke nepriateľa počas tohto ťaženia v súlade s najvyššími tradíciami United States Naval Service.“
Lewis „Chesty“ Puller bol 1. februára povýšený na plukovníka USMC. Takisto bol koncom februára menovaný ako veliteľ celého 1. pluku USMC. Už ako veliteľ pluku viedol svoju družinu do jednej z najkrvavejších bitiek v histórii USMC. Tou bitkou bola bitva o Peleliu. Tu získal svoju ďalšiu medailu, Legion of Merit.
Okrem toho, že Chesty zbieral jeden úspech za druhým, postihla ho a jeho rodinu tragédia. Lewisom mladší brat, Samuel Puller, ktorý bol výkonným dôstojníkom v 4th Marines, padol na Guame.
Puller sa vrátil domov do štátov v novembri 1944. Bol ihneď menovaný výkonným dôstojníkom Infantry Training Regiment v Camp Lejeune. V tejto funkcii bol asi len 2 týždne, následne bol menovaný veliacim dôstojníkom. Keď skončila vojna, stal sa veliteľom 8th Reserve District v New Orleanse a potom veliteľom USMC základne v Pearl Harbore.
Zdalo sa, že Chesty kariéra sa blíži ku koncu.
No osud to chce zrejme inak. 52 ročný Puller sa zapojil aj do Kórejskej vojny. Znovu bol menovaný veliteľom 1. pluku USMC, s ktorým sa zúčastnil vylodenia v Inchone, 15. septembra 1950. Za jeho akcie v Pusanskom perimetri od 15. septembra do 2. októbra získal medailu Silver Star a následne svoju druhú Legion of Merit.
To ale nebolo všetko. Za svoje akcie od 29. novembra do 5. decembra získal ďalší kov, tentokrát Distinguished Service Cross, a za akcie medzi 5. až 9. decembrom získal svoj 5. a posledný Navy Cross. Tento Navy Cross získal za bitku pri Chosinskej priehrade. Pozrime sa do citácie:
„Pre mimoriadne hrdinstvo ako veliaci dôstojník 1st Marines, 1. divízie USMC, v akcii proti útočníkom v okolí Koto-ri, Kórea, 5. až 9. decembra 1950. Boj sa odohrával vo velmi zlom počasí a proti mnohonásobnej presile. Plukovník Puller odrážal útoky na jeho pluku, ktoré boli opakované a fanatické. Hoci bol sektor pokrytý strelbou z gulometou a nasadené bolo aj delostrelectvo či mínomety, chladne sa pohyboval v celom ostrelovanom úseku aby mohli jeho jednotky čo najúspešnejšie brániť perimiter a udržal otvorené hliadkovacie sektory pre pohyb jeho Divízie. Takticky umiestnil svoje pluk tak, že odrazil dva nepriatelské útoky, ktorý ohrozoval bezpečnosť jeho jednotiek. Osobne dohliadal na okamžitú evakuáciu svojich ranených či mŕtvych. Jeho neutichajúca rozhodnosť a optimizmus viedli jeho vojakov k hrdinskému úsiliu pri obrane ich pozícií. Zaistili taktiež bezpečnosť velmi cenného vybavenia, ktoré by inak bolo stratené. Jeho skúsenosti, kuráž a statočnosť proti nepriateľovi, s ktorým sa stretol tvárov v tvár ukazuje najvyšší kredit plukovníka Pullera."
V januári 1951 bol Chesty povýšený do hodnosti brigádneho generála a bol menovaný ako asistent veliteľa celej 1. divízie USMC. 24. februára toho istého roku bol dokonca veliteľom 1. divízie USMC, pretože jej veliteľ Generálmajor Smith bol prevelený na velitelstvo 10. zboru. Puller bol veliteľom 1. divízie až do 20. mája 1951, kedy sa znovu vrátil do USA.
Po návrate bol povýšený najprv na generálmajora a následne na generálporučíka (trojhviezdičkový generál). Chesty odišiel do dôchodku kvôli svojim zdravotným problémom 1. novembra 1955.
O jeho odchode do dôchodku sa však vedú sporty.
Vraj za to môže jeho povaha a údajne aj žiarlivosť medzi armádnymi dôstojníkmi. Je podivné, že muž ako Puller, ovenčený mnohými medailami a mýtami okolo jeho osoby, nikdo nezískal Medal of Honor. Hovorí sa, že vraj tieto návrhy zamietli vysoké miesta, vraj až samotný prezident Einsenhower. Puller však ešte k tomu patril k dôstojníkom, ktorý povedali čo si myslia o jeho kolegoch z armádnych jednotiek. Vraj raz počas amerického ústupu od Chosinu, keď nariadil pozbierať svojim mariňákom armádne vybavenie, povedal armádnemu plukovníkovi, ktorý chcel toto vybavenie naspäť nech ide do hajzlu, že toto vybavenie patrí USMC a že ho nemali pri ústupe odhodiť. Jeho odchod do dôchodku v roku 1955 vraj spôsbila návšteva armádnej nemocnice Waltera Reeda. On ako generál USMC mal navštevovať tie námornícke nemocnice, no vraj v tej armádnej mali lepšie prístroje na vyšetrenie srdca. A tu Pullerovi oznámili, že má choré srdce a že musí ísť do dôchodku. Toto všetko vrtá hlavou luďom, ktorý neveria oficiálnej verzii o Pullerovom dôchodku. Vraj to všetko bola ušitá búda na Pullera, ktorý smeroval k tomu, že sa stane veliteľom celej USMC.
Puller sa teda usídlil doma vo Virginii, kde ho často navštevovali jeho bývalí podriadení, či obyčajní muži ktorí u neho slúžili. A Chesty im vždy rád rozprával o USMC a o zážitkoch.
Puller sa ešte raz, v roku 1965 snažil o návrat do Maríny, chcel totižto nakuknúť aj do Vietnamu. Jeho žiadosť bola zmietnutá s tým, že je už má vysoký vek.
Lewis Burwell „Chesty“ Puller zomrel 11. októbra 1971 v Salude, vo Virgínii. Je pochovaný na Christchurch Parish Cemetery. Jeho žena, Virginia Puller zomrela v roku 2006 a je pochovaná vedľa neho.
Chesty Puller po sebe zanechal jedného syna, ktorý tak ako jeho otec sa dal na dráhu dôstojníka USMC. Bojoval vo Vietname, kde však utrpel fatálne zranenie v dôsledku ktorého mu museli amputovať obe nohy, ruku a prišiel o oko. Mladý Lewis Burwell Puller jr. sa s týmto zranením už nikdy nevzpamätal a roku 1994 spáchal samovraždu.
Tuto novinku přečetlo 104 lidí a poslali5 komentářů.
Kalendář 
), kopec srandy a najlepšie z celej akcie bolo, že som sa mohla povoziť na Fame, ktoré tak strašne zbožňujem!!!!!! Tu prikladám pár fotiek z mobilu čo som fotila, fotky z boja budú asi neskôr, pretože som mala zas kamarátov foťák, tak ho musím ponaháňať, nech mi ich dá 
.
Dnes registrováno: 0
Včera registrováno: 0
Celkem registr.: 57
Členů: 0
