Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Navigace
 Navigace
Portal Portal
Fórum Fórum
 Novinky
Kategorie Kategorie
Archív Archív
 Stáhnout
Poslední Poslední
Hledat Hledat
Top 10 Top 10
 Nástroje
Nová témata Nová témata
kB kB
Vzkazy uživatelů Vzkazy uživatelů
Kalendář Kalendář
Album Album
Odkazy Odkazy
 O nás
FAQ FAQ
O moderátorech O moderátorech
Seznam uživatelů Seznam uživatelů
Uživatelské skupiny Uživatelské skupiny
Statistiky Statistiky
Hodnocení Hodnocení
Napište nám Napište nám

Nejvíce příspěvků
Člen Zpráv
 helperr   16777210
 jarl   1005
 sigi   978
 Stuka   791
 Střelec   41

Rychlé hledání


[ Rozšířené hledání ]

Nová témata
 Novinky na trhu
od Střelec v 29/3/2020, 19:01

 Vánoce 2019
od sigi v 24/12/2019, 22:28

 major v.v. Václav Kuttan - Wapusk
od Martas2411 v 14/10/2019, 18:15

 Ludmila Michajlovna Pavličenková
od Kovtun v 26/12/2018, 09:51

 Bitva o Sevastopol/Nezlomná
od Kovtun v 25/12/2018, 19:27


Nové soubory

Žádné soubory v tuto chvíli.


Statistiky
37
acalaho

19682

Nejnovější obrázky
Název obrázku: Jak je kamufláž důležitá
Odesílatel: Martas2411
Zaslal: 8/3/2016, 11:17
Zobrazeno: 421
Hodnocení: Nehodnoceno
Komentáře: 0

[ Album ]
  Alfred Helmut Naujocks Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 9/7/2011, 11:09 od Anonymní
Zprávy Alfred Helmut Naujocks alias „Holka na všechno“. Narodil sa 20. septembra 1911 v Nemecku. Po dokončení školy sa vyučil jemným mechanikom, no táto práca ho príliš neláka a chce preraziť iným spôsobom. Zaujíma sa o box a o ring, no touto cestou sa napokon nepresadí. 30. roky sú pre Nemecko búrlivé a Naujocks sa možno aj zo vzdoru svojmu ľavicovo zmýšľajúcemu otcovi stáva prívržencom Hitlera. Pôsobí v uliciach Hamburgu, kde pomocou palíc a rúk zúri politická vojna.
V roku 1931 sa oficiálne stáva členom SS a NSDAP.
Po roku 1933, kedy sa Hitler stáva pánom Nemecka, opúšťa Naujocks Hamburg a sťahuje sa do hlavného mesta, skúsiť svoje šťastie, pretože zúri doba, v ktorej Hitler a nacisti potrebujú morálne nezábranných mužov.
Naujocks sa stáva členom SD, ktorej šéfuje R. Heydrich. Jeho priamym nadriadeným sa stáva Hans Kobelinsky. Okamžite sú mu pridelené nové úlohy v susednom Československu.
Prvá úloha na ktorej Naujocks pracuje, je zavraždenie osobného Hitlerovho nepriateľa dr. Otta Strassera. Ten bol v minulosti významný člen nacistickej strany. Neskôr začal Hitlerovi škodiť. Spojil sa teda s agentmi Gestapa, ktorí boli v blízkosti Strassera. Naujocks však zistil, že Strasser si svoju bezpečnosť dôkladne poistil, že priamy útok sa nebude dať vykonať. Preto od úlohy upúšťa. Za to je Heydrichom „patrične odmenený“ krikom a nespokojnosť. Naujocks dostáva nôž pod krk. Ďalšiu úlohu už musí bezpodmienečne splniť. Strasser vlastní skupinu s názvom Čierna fronta. Skupina operuje s vysielačkou, ktorá je ostro naladená proti Hitlerovi. Nemci zistia, že zriaďovateľom vysielačky je istý ing. Formis zo Stuttgartu, ktorý uprchol z Nemecka. Takisto sa podarí zistiť, že vysielačky vysiela z hotela Záhoří, neďaleko Štechovic pri Prahe.
Naujocks sa sem spolu s svojou priateľkou a priateľom z SD, Wernerom Gotschom vydáva. Maskujú sa ako ľudia, čo si prišli užiť lyžiarsky výlet.
Naujocks akciu vykoná, spolu s kolegom zavraždia Formisa, zničia vysielačku a uprchnú späť do Nemecka.
Naujocksova kariéra sa po vražde ing. Fromisa práve rozbehla. Stáva sa mužom na špinavú prácu ale aj vyhláseným špecialistom. V kritickom roku 1938 pôsobí v pohraničí v blízkosti ČSR, kde v dobe sudetskej krízi pripravoval akcie sudetskonemeckého Freikopsu proti ČSR vláde. Keď Nemci obsadili Sudety, Naujocks sa presťahoval do Petržalky, kde zase pomáhal Slovákom ako spravodajca, ktorý pripravoval odtrhnutie Slovenska od zvyšku ČSR. Po marci 1939 sa presúva späť do Nemecka.
Pracovisko má na ulici Delbruckstrasse 6, vybuduje a stará sa o technické oddelenie SD, kde sa vyrábajú miniatúrne vysielačky, rôzne falzifikáty a podobne. Stáva sa Heydrichovým oblúbencom a ten ho zavalí rôznymi úlohami významného charakteru, ako napríklad pripraviť sfalšované dokumenty, ktoré následne nemci podsunú Stalinovi. Paranoidný Stalin sa z týchto dokumentov dozvie o chystanom „spiknutí“ generála Tuchačevského. Možno aj tento dokument a následné Stalinove paranoické stavy viedli k stalinovým čistkám v Červenej armáde.
Ďalšou významnou akciou, na ktorej sa Naujocks podiela je operácia Gliwice. Na prelome augusta a septembra 1939 vedie komando, ktoré fingovaným prepadom napadne nemeckú vysielačku v Gliwiciach. Tento incident sa stáva zámienkou na útok na Poľsko.
Neskôr sa Naujocks zúčastňuje podobnej akcie, tentokrát v Holandskom Venle. O tejto akcii som sa čo to zmienil v článku o Walterovi Schellenbergovi.
Ako plynul čas, Naujocks sa rozhodne nenudil. Najprv vo svojom oddelení pripravoval poklady pre jednu z najväčších peňazokazeckých akcií v histórii, na ktorej sa podielali väzni v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Osobne sa aj podieľal na akcii s názvom Salon Kitty. Nemci zriadili luxusný nočný podnik luďovo povedané nevestinec či bodrel. Celý salón bol pod neustálym drobnohľadom kamier a odposluchu, ktoré majú šmírovať politickú a diplomatický klientelu. Prostredníctvom rôznych kompromitujúcich záberov potom týchto politikov vydierali.
A tu sa niekde začína Naujocksov pád. Ten sa údajne dopustil chyby, keď tajne a drzo natáčal samotného Heydricha pri jeho jednej inšpekcii v salóne Kitty. Tak ako tak, Heydrich si svojho bývalého oblúbenca znechutený a postará sa o jeho pád. Po nastraženej provokácii v Haagu je SS-sturmbannfuhrer Naujocks obvinený z neupočutia rozkazu a zo sprenevery. 17.11. je degradovaný a pošlú ho na výcvik radového vojaka. Po absolvovaní výcviku je zaradený do zostavy 1. Leibstandarte SS. Naujocks sa teda musí zmieriť s tým, že ho degradujú, pošlú na Východný front kde utrpí zranenie v bojoch v okolí Chersona. To umožní jeho presun na západ, kde ho menujú šéfom skupiny určenej na potláčanie čierneho trhu v Belgicku. Je povýšený na SS-untersturmfuhrera a menovaný veliteľom teroristickej skupiny „Peter“, ktorá vraždami a útokmi zastrašuje a likviduje odboj v Nórsku.
V novembri 1944 nastáva obrat. Alfred Naujocks sa nachádza práve v Berlíne. Zrejme si povedal, že už má toho dosť a že ho zrejme lepšia budúcnosť aj tak nečaká. Naujocks si teda sfalšuje cestovné doklady a ukradne služobné auto. Auto s Naujocksom smeruje na západ, kde sa chce vzdať Američanom. Pri jednej kontrole zastrelí dvoch nemeckých vojakov, ktorí ho chcú skontrolovať. Naujocks zastavuje neďaleko fronty. Oblečie si uniformu bez hodnosti a spolu s falšovanými dokumentmi na meno Gunner Alfred Gerber sa vzdáva Američanom.
Tí sprvu netušia o koho sa jedná a zrejme by im dlho trvalo, než by si skutočne uvedomili svoj úlovok. Naujocks sa však sám prizná kým je. Američania ho predajú Britom a tí ho prevezú do Holandska, na prvé výsluchy. Naujocks je ochotný a preto je samozrejmé, že ho briti podrobia výsluchu. Ten trvá 5 hodín a Briti sa dozvedajú mnoho pre nich zaujímavých informácií. Naujocks však nie je žiadny blázon či samovrah, vypovedá najmä o cudzích akciách a o iných luďoch. Vie, že keby sa rozpovedal o svojich akciách, šibenica by mu neutiekla.
Naujocksa následne prevezú do Londýna, kde to už je iná káva. Výsluch tam vedie nejaký plukovník, ktorý Naujocskovi povie narovinu, že cení si jeho spoluprácu ale že by si mal uvedomiť, že tu sa s ním nebude jednať v rukavičkách ak nebude vypovedať pravdivo tak to oľutuje a ak vojnu vlastne prežije tak ho Briti s radosťou predajú Dánom, Rusom, Poliakom či Čechoslovákom. Zároveň mu naznačí, aby pri svojej výpovedi na nič nezabudol.
Na otázky odpovedá ochotne a spontánne. Neskôr sú pri výsluchu prítomní aj československí vyšetrovatelia. Keď mu to oznámili, Naujocks sa jednoducho začal báť, pretože sám vedel čo mu hrozí, čo napáchal voči ČSR.
Prichádza koniec vojny.
Naujocks je prevezený do Norimbergu. O jeho odsúdenie a následnú šibenicu pre Naujocksa sa tu snažia tri krajiny – Poľsko za Gliwice, ČSR za vraždu ing. Formisa a jeho pomoc pre Sudetských Nemcov a Dáni za jeho akcie v skupine Peter.
Naujocks však dokáže, že je schopným človek, vedení v záznamoch ako vojnový zločinec číslo 4835 utiekol z norimberského tábora. Obstará si novú identitu a v rokoch 1945-48
založil estrádnu skupinu Revue Girl. S ňou zabáva americké posádky v Nemecku. Nie je mu však cudzie ani povolanie pasáka či pašeráka a živí sa aj na čiernom trhu. Prichádza rok 1948 a Naujocksa odhalia v Dánsku. Tu ho pozná nejaký Dán, s ktorým prišiel do styku počas vojny. Naujocks má ale šťastie. Dostáva len 4 roky väzenia a po prepustení odchádza do rodného Hamburgu. Tu si otvára hostinec Flottbeker Dorfkrug. Neskôr predáva svoj príbeh do novín a napíše knihu.
Na záver jedna perlička. V roku 1965 sa ČS orgány rozhodli, že obnovia trestné stíhanie voči Naujocksovi za vraždu ing. Formisa. Než sa však stihlo niečo stať, ČS úrady dostali z Nemecka správu, že Alfréd Helmut Naujocks zomrel 4.4. 1966 v 18.00 v Hamburku práve keď išiel svojim autom na nákup vína. Pred jazdou sa vraj sťažoval manželke na bolesť v hrudníku. Alfréd Helmut Naujocks teda zomrel na infarkt. Tým sa skončil príbeh, ktorý je aj dnes zaujímavý a hodný sfilmovania.

Image

Tuto novinku přečetlo 2250 lidí a poslali 0 komentářů. Poslat komentář

  Eddie Chapman Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 9/7/2011, 09:42 od Anonymní
Zprávy Eddie Chapman. Pre mnohých je to neznáme meno a neznámy človek. Pre iných je to jeden z najšarmantnejších, najcharizmatickejších špiónov. Bol údajne ľahkomyseľný, darebák a mal rád život. Kariéra sa pre neho skončila síce vo veku 32 rokov keď odišiel do dôchodku, no to, že dostal slušnú rentu a vymazanie všetkých záznamov z trestného registra bolo pre neho určite slušnou náplasťou. Ale pekne po poriadku. Kto to bol Eddie Chapman alias ZIGZAG?
Eddie sa narodil 16. novembra, 1914 v Burnopfielde. Už od malička mal rád dobrodružstvá a akcie. Preto si zvolí armádu a prihlási sa do nie obyčajnej jednotky. Tá jednotka sa oficiálne nazývala Coldstream Guards a je známa tým, že jej príslušníci nosia krásne červené kabáty a vysokú čiernu baranicu. Príslušníci tejto jednotky strážia napríklad londýnsky Tower alebo samotný kráľovský palác. Lenže.
Eddie nespĺňal vekové kritérium pre vstup, pretože mal len 17 rokov. Preto sa dopustil svojho prvého zločinu, ako to sám nazval, keď sfalšoval vek a napísal si do prihlášky vek 18.
Výcvik dokončil a začal slúžiť v tejto jednotke. Popri službe sa venoval boxu, nemčine a francúzštine. Keďže bol mladý a lúbil život, dopustil sa chyby.
Nestihol sa včas vrátiť z vychádzky, čo považovali v jednotke za dezerciu. Dostal 3 mesiace žalára plus vyhadzov z armády. To Eddieho zatrpklo, pretože mal armádu a jej život rád. Potom sa túlal a pretĺkal životom ako sa dalo až sa napokon dostal k práci „kasaře“ a začal sa živiť týmto spôsobom.
Kariéra mu ide dobre, až do chvíle, keď sa v roku 1940 pozrie do väzenia za vykradnutie kase v bare na ostrove Jersey, ktorý sa nachádza v Lamanšskom kanále. Súd mu udelí 3 roky vo väzení práve na tomto ostrove.
Všetko sa zmení v júli 1940. Ostrov Jersey obsadia nemecké jednotky. Eddie sa chytí šance a predstiera, že chce spolupracovať s Abwehrom. V skutočnosti mu išlo o to, aby sa čo najskôr dostal z väzenia. To sa mu aj podarí, no nie úplne ako si želal.
Nemci neboli hlupáci a preto hneď Eddiemu neskočili na jeho požiadavku. Presunuli ho do Paríže, kde ho v budove Abwehru držali niekoľko mesiacov. Eddie počas väzby študoval nemecké a francúzske slovníky, až napokon presvedčil dôstojníkov Abwehru, že on je ten správy človek pre spoluprácu.
Zúčastní sa teda výcviku agenta až je napokon na odporučenie svojho inštruktora zaradený do nemeckej tajnej služby. Tým dôstojníkom bol Stefan von Groning, príslušník aristokracie. Nebol to žiadny tuctový nacista a na Hitlera mal vlastný názor. Len dodám, že po vojne sa stali dobrými priateľmi.
Pre Abwehr a samotného Canaris bol Angličan, v službách Nemecka, vhodným človekom. Nemecká sieť agentov trpela nedostatkom ľudí v Británia. Väčšina agentov bola rýchlo odhalená a Nemci mali tak povediac prázdne stavy.
Preto dostal Eddie Chapman hneď po výcviku úlohu.
Najprv mu Nemci dali kódové označenie – Fritz Graumann. Po druhé, vyrobili mu falošné doklady na meno Anson Hugh. Má za úlohu poškodiť alebo vyradiť britské továrne na lietadlá značky De Havilland v Hatfielde, kde sa vyrábali veľmi dobré britské lietadlá Mosquito. 1. októbra 1942 pristáva Chapaman na padáku na území V. Británie.
Hoci je rozhodnutý, že proti Británii sa mu bojovať a škodiť nechce, je na pochybách. Nevie či je skutočne v Británii, či to nie je nejaká nemecká skúška. Napokon sa rozhodne, že sa prihlási na polícii, keď zistí že je skutočne v Británii. A aj tak urobí. Ľudia z MI5 si ho zobrali pod krídla a rozhodli sa, že služby tohto agenta využijú.
Britskí spravodajci a majstri kamufláže sa pohrajú s výzorom továrne De Havilland, ktorú mal Eddie zničiť. Ten oznámi Nemcom splnenie úlohy a následné letecké prieskumy zo strany Nemcov túto správu potvrdia. Chapman alias Graumann získava chválu.
Navyše, Chapman pošle Nemcom správu o tom, že na juhu Británie sú zhromaždené veľké kontingenty vojsk, ktoré čakajú na nemeckú inváziu. Táto správa je potvrdená ešte niekoľkými dvojitými agentmi čo zvýši jej kvalitu a pravdivosť. Nemci tomu uveria a aj vďaka tomu svoje vyloďovacie plány v Británii opäť odkladajú.
Než sa Eddie vráti späť z Británie, má v hlave plán. Má víziu, že vďaka pomoci Stefana von Groninga je schopný odstrániť Hitlera. Ten mu slúbil poskytnúť svoje kontakty aby sa dostal do bezprostrednej blízkosti k Hitlerovi.
Keď Eddie tento plán vyslovil nahlas, jeho nadriadený neboli príliš nadšený. Údajne im nebol schopný povedať postup a konkrétnu predstavu ako to chce spraviť. Jediné čo im uviedol bolo niečo v zmysle „Žiaden strach, ja to dokážem, mám znalosti a skúsenosti v oblasti výbušnín.“
To pochopiteľne nestačilo a plán odmietol samotný Churchill. Údajne hrali v Chapmanov neprospech aj 4 dôležité faktory: 1. Atentát na Hitlera by mohol spôsobiť väčšie represie a vlnu násilia než to bolo po atentáte na Heydricha
2. Bolo to neanglické a negentlemanské, nie je to to pravé orechové vybavovať si účty cestou vládnych predstaviteľov
3. Ako atentátnik by bol určite vhodnejší elitný britský výsadkár či špecialista a nie bývalý zločineč a „kasař“
4. Hitler bol cennejší keď bol nažive než keby bol mŕtvy.
Chapman teda s plánom neuspel a vracia sa do Nemecka. Tu znovu potvrdil úspech svojej akcie za čo bol odmenený 110 tisíc markami a nemeckým vojnovým krížom za výnimočného úsilie a úspechy. Stal sa tak jediným Britom, ktorý počas vojny toto nemecké ocenenie získal!
Následne bol odoslaný do Nórska, kde mal slúžiť ako inštruktor budúcich záškodníkov.
Jeho kariéra sa zmení po dni D v júni 1944. Nemci začnú na Londýn strielať rakety V-1 a V-2. Pošlú preto Chapmana, aby overil pre Nemcov, ako sú ich rakety úspešné. Ten samozrejme v spolupráci s MI5 Nemcov poslal „zaručené správy“ o tom, že rakety sú dlhé a padajú za Londýn. Nebola to pravda ale Nemci si to nemali ako overiť, preto začali nastavovať rakety na kratší dolet, čo spôsobilo že rakety začali padať východne od Londýna, kde nikomu neubližovali.
S koncom vojny prichádza koniec aj Eddieho Chapmana v službách MI5. Tá sa obáva jeho prezradenia a preto ho radšej sťahujú zo všetkých operácií.
Eddie Chapman zomiera 11. decembra 1997 vo veku 83 rokov.

Image

Tuto novinku přečetlo 1559 lidí a poslali 0 komentářů. Poslat komentář

  Nemecký vojenský cintorín Hunkovec Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 8/7/2011, 21:12 od Anonymní
Zprávy
Nemecký vojenský cintorín Hunkovec

Image

Cintorín v Hunkovci obsahuje pozostatky Nemeckých vojakov ktorý padli v Karpatsko Dukelskej operácie, keď v októbri a novembri 1944 Ruská armáda prenikla na Slovensko z Poľska. Nemecký vojenský cintorín bol sprístupnený 8. októbra 1995.

Bol tu pôvodne zbudovaný lazaret- poľná nemocnica a vedľa nej bol už vtedy vybudovaný cintorín. V roku 1994 boli zahájené práce na exhumáciach, evidencia a nové uloženie ostatkov. Výsledkom je cintorín pre 2 800 padlých. Na hroboch sú iba kríže s menami a údajmi vždy po štyroch vojakoch. Súčasťou cintorína je charakteristický vysoký drevený kríž a prameň vody. Pramienok vody vyteká zo studničky pod dreveným krížom a kaskáduje dole okolo schodiska.

V polovici novembra 1944 v chotári obce Hunkovec sa na niekoľko dní stabilizoval frontová línia. Celé okolie Hunkoviec bolo zamínované a dominujúce výšiny nad obcou - Kobyliakov vrch (kóta 481) a chrbát Zapíla (kóta 471) premenili Nemci na silne opevnený obranný systém, z ktorého ovládli hlavnú cestu a celé okolie. V blízkom tyle mali Nemci sústredené početné zálohy vojska a bojovú techniku, predovšetkým tanky a delostrelectvo.

Počas bojovej činnosti bola väčšina obce zničená. V okolí sa dodnes nachádzajú zvyšky okopov, krytov, zemľaniek a jamy po výbuchoch granátov a bômb.
Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image


Tuto novinku přečetlo 2650 lidí a poslali 3 komentářů. Poslat komentář

  Walter Schellenberg Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 7/7/2011, 22:19 od Anonymní
Zprávy Walter Schellenberg alias Úhor (údajne bol úskočný, vyhýbavý a slizký). Od 22. júna 1941 sa zaradil medzi mocných mužov 3. ríše. Stal sa vedúcim VI. Kancelárie Ausland-SD v Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti (RSHA).
Než sa stal samotným šéfom tohto oddelenia, je nutné spomenúť aj faktá, ktoré sa odohrali pred týmto dátumom.
Walter sa narodil 16. januára 1910 v nemeckom Saarbrückene. Po prvej svetovej vojne je jeho rodné Sársko obsadené francúzskou armádou. S týmto sa nechce zmieriť jeho rodina a preto spolu s rodičmi odchádza malý Walter do Luxemburska. Neskôr sa do vlasti rodina znovu vracia, konkrétne do Marburgu, kde sa Walter hlási na medicínu. Tú však nedokončí, presťahuje sa do Bonnu a skúša šťastie na právnickej fakulte, ktorú v roku 1933 dokončí.
V Nemecku v tej dobe vládne NSDAP, ktorá Waltera učaruje. Vstúpi do SS a keďže má vysokoškolské vzdelanie, je bez nejakých problémov prijatý
V SS sa dostáva do kontrarozviedky kde sa onedlho zoznamuje s Reinhardom Heydrichom, ktorý vycíti talent tohto mladého muža a doporučí ho samotnému Himmlerovi, ktorý z neho spraví osobného asistenta. Jeho oficiálna funkcia je „zvláštny splnomocnenec“. Tá mu prináša velký vplyv a aj moc, pretože je zástupca Himmlera a Himmler je zástupcom samotného A. Hitlera.
SD, v ktorej Walter pracoval od októbra roku 1939 aktívne hrala špionážne hry s britskou MI6, ktorá pôsobila na území Holandska, vtedy neutrálneho štátu. V záujme Nemecka bolo zistiť, koľko toho Západ vie o pripravovanej nemeckej akcii voči francúzsku a krajinách Beneluxu. MI6 sa zase snažila o to, zistiť čo najviac o opozícii v Nemecku.
Než mohli obe strany začať niečo konať, museli si zohnať prívržencov a osoby ochotné spolupracovať. Zatiaľ čo Schellenberg hľadal ludí v Holandsku, vytipoval si tu niekoľkých užitočných, MI6 musela hľadať v samotnom Nemecku. A aj si jedného schopného človeka našli. Bol ním lekár Franz Fischer. MI6 ho pokladala za dôveryhodné, pretože im rozprával príbehy o tom, ako je proti Hitlerovi a podobne. V skutočnosti pracoval pre Schellenberga a donášal pre neho.
Ten pre britov získal „posilu“. Bol ním osobne Schellenberg, ktorý sa vydával za majora Schaemmleho, údajného spiklenca z radov Wehrmachtu. Ich prvé stretnutie prebehlo v Holandskom Haagu. So Schellenbergom a Fischerom sa tu stretli britský agenti kpt. Best a major Stevens.
Schellenbergova hra pokračuje podla plánov. Ten Britom nahovorí, že Hitlera chcú odstaviť, pretože velenie je znepokojené „veľkými“ strátami v Poľsku. Zároveň ujistil Britov, že Hitler na Západ nezaútočí, pretože nie je na to dostatočne silný.
Briti chrochtali spokojnosťou.
Jeho hra sa mierne skoplikovala 8. novembra 1939, kedy Georg Elser chcel zabiť Hitlera v mníchovskej pivnici. (pozn. autora – stretol som sa s úvahami, že Elser nekonal sám, ale bol riadený britskou spravodajskou službou. Preto bol Schellenberg poverený, aby svoju špionážnu hru urýchlil. Druhá úvaha hovorí o tom, že Elser bol agent SS, jeho atentát mal fungovať tak, že vyvolá medzi nemcami psychózu, že zlí Briti chcú zabiť ich vodcu a to že prežil, že predčasne opustil pivnicu je vlastne dielo „Prozreteľnosti“.)
Schellenberg na priamy príkaz Himmlera urýchluje akciu. Dohodne si stretnutie s britskými agentmi v holandskom Venle už 9. novembra. Schellenberg navrhne, aby briti so sebou priviedli nejakú dôveryhodnú a významnú postavu holandského odboja či tajnej služby.
Briti súhlasia a na schôdzku spolu s Bestom a Stevensom prichádza dôstojník holandskej spravodajskej služby Dirk Klop. Nutno dodať, že Briti sa dopustili veľkej chyby, keď major Stevens mal u seba kompletný zoznam nemeckých občanov, ktorí pracovali pre britskú MI6.
Schellenberg alias major Schaemmle prichádza spolu s komandom SS do Venla. Vstupujú do kaviarne, kde sa majú stretnúť a začnú paľbu. Zastrelia Klopa a unesú oboch britských dôstojníkov. Schellenberg bol osobne prítomný tejto akcii. Do rúk sa mu teda dostal okrem dvoch britov aj kompletný zoznam nemeckých agentov. Neskôr vyšlo najavo, že tento zoznam obsahoval aj mená britských agentov z protektorátu Čechy a Morava. Schellenberg slávi veľký úspech. Dvaja britských agenti skončia v Dachau, kde po výsluchu prezrádzajú ďalšie informácie. Hitler je spokojný. Našiel si skvelú zámienku na napadnutie Holandska, doslova vyhlasoval že Británia, s ktorou je vo vojne, využíva neutrálne Holandsko pre svojich špiónov a tým vlastne Holandsko porušilo neutralitu. 10. mája 1940 toto využil Hitler a teda prekročili nemecké vojská Holandska a za 5 dní ho dobilo.
(pozn. autora – nešťastní britskí agenti Best a Stevens vojnu prežili a dočkali sa oslobodenia KT Dachau.)
Nutno dodať, že tento incident vyvolal medzinárodný škandál, samozrejme v prospech Nemecka. Briti od tejto chvíle stratili dôveru v nemeckú opozíciu a podzemné hnutie a preto len s problémami nadväzovali nové kontakty.
Walter Schellenberg dokázal, že je skvelým taktikom a spravodajcom. Bol povýšený na SS-Brigadefuhrera.
Onedlho bol poverený ďalšou akciou. Akciou „Willy“. Schellenberg mal za úlohu získať na nemeckú stranu samotného anglického vojvodu Eduarda z Windsoru, ktorý sa netajil svojimi sympatiami k fašizmu. Nemecká strana ho chce získať preto, aby Eduard, ako bývalý král, využil svoje kontakty na to, aby Británia podpísala s Hitlerom mier a nadviazala nové styky.
Schellenber preto odletel do Lisabonu, kde sa Eduard zdržoval.
Tu sa ho snažil rôzne presvedčiť, že ak zvolí nemeckú stranu bude to pre neho najlepšia voľba, určite to bude lepšia strana než na akej je teraz. Snažil sa ako sa dalo, dokonca zostrojil divadelné predstavenie, kedy údajní „britskí agenti“ hádžu na jeho vilu kamene a rozbíjajú okná, posielajú mu výhražné listy z toho titulu, že si o ňom myslia že je nemecký agent.
Všetko musí uhasiť až sir Walter Monckton, dlhoročný priateľ Eduarda. Ten ho predsvedčil nech pokračuje v ceste na Bahamy, kde sa mal stať guvernérom. Tak sa aj stalo.
Schellenberg teda neuspel. No nemusel zúfať. Na obzore bola ďalšia akcia, ktorá ho vyniesla na skutočný Olymp.
Tou bolo rozbitie tzv. „Červenej kapely“. To bola sovietska agentúrna sieť, ktorá pôsobila v Nemecku a inde v Európe. Boli to ľavicovo zameraní Nemci, najmä z vyšších spoločenských vrstiev. Tu sa začína história rozdvojovať. Podľa jednej verzie sa Schellenberg to tejto skupiny infiltroval pomerne jednoducho. Najmä vďaka neopatrnosti dvoch jej vedúcich. Prvým bol spravodajský dôstojník luftwaffe Harro – Schulze Boysen a druhým bol Arvid Harnack. Títo mali zabudnúť na ostražitosť a umožniť Schellenbergovi ľahko preniknúť do skupiny.
Podľa druhej verzie, nebola Schellenbergova cesta za rozbitím Červenej kapely taká ľahká. Problémy mu mal údajne robiť Leopold Trepper, vodca skupín, ktoré získavali informácie zo stavebnej Todtovej organizácie, získavala informácie o leteckom a lodnom vývoji, o hospodárskej situácii v Ríši, o dopade spojeneckých náletoch.
Tak ako tak, Schellenberg napokon Červenú kapelu dostane, zničí a jej členovia skončia na popravisku.
O Schellenbergovi kolovali rôzne historky, napríklad že v jeho pracovnom stole boli zabudované dve pištole, ktoré sa spustili ako na povel, keď sa stlačik gombík. Alebo, jednu historku spomínal sám veľký Otto Skorzeny. Skorzeny dostal jedného dňa úlohu od Himmlera. Himmler si zmyslel, že naplánuje záškodnícku akciu, kedy nemecké komando prepadne v Magnitogorsku, ďaleko za Uralom, sovietske oceliarne a vysoké pece plus dve elektrárne. Operácia dostala názov „Ulm“. Každý „od fochu“ a teda aj Skorzeny vedel, že to je fantasmagoria. Preto to oznámil Schellenbergovi. Ten s pokojom Angličana Skorzenemu povedal:
“Nič si z toho nerobte. Dám vám jednu radu z vlastnej skúsenosti. Čím fantastickejší a grotesknejší projekt vám príde zhora, tým nadšenejšie ho musíte prijať. Zároveň prehlásite že plán je geniálny. Potom sa 4 mesiace tvárte, že na tom pracujete. Medzitým vám príjde nový, ešte bizardnejší plán a na ten predošlý sa zabudne. Vás označia za muža, ktorý sa ničoho nezľakne a je na vás vo všetkom spolahnutie. Je to jednoduché, nebudete nič podnikať, pretože nemôžete tým nič skaziť.“
Aj taký bol Walter Schellenberg.
Na sklonku vojny podnikol ešte jednu akciu, keď jednal so západnými spojencami na vlastnú päsť. Neskôr sa snažil sprostriedkovať aj stretnutie Himmlera so švédskym červeným krížom a preto odišiel do Štokholmu v apríli 1945. Koniec vojny ho zastihol v Dánsku. Chvílu sa skrýval, no v júni 1945 sa sám prihlásil spojencom. Schellenberg sa zúčastnil Norimbergského tribunálu, kde však bol ako svedok. Znovu sa prejavila jeho povaha, jeho slizkosť a veselo ukazoval prstom na odsúdených či podozrivých.
V roku 1946 ho napokon spojenci odsúdili za napomáhanie pri fyzickej likvidácii sovietskych zajatcov na 6 rokov žalára.
V roku 1950 ho však prepustia pre zlý zdravotný stav. Schellenberg dožíva v Taliansku a zomiera na rakovinu v Turíne dňa 21. marca 1952.
Tesne pred smrťou vydáva Schellenberg knihu pamätí, ktoré sú však kritikmi označené ako nedôveryhodné.

Image


Tuto novinku přečetlo 4260 lidí a poslali 2 komentářů. Poslat komentář

  Vojenské múzeum Svidník Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 7/7/2011, 07:44 od Anonymní
Zprávy
Vojenské múzeum Svidník

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image


Image

Image


Tuto novinku přečetlo 3327 lidí a poslali 4 komentářů. Poslat komentář

  Údolie smrti Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 1/7/2011, 08:57 od Anonymní
Zprávy
Údolie smrti

Image


Údolie medzi dedinami Vyšná a Nižná Pisaná, Dobroslava a Kapišková je miesto najťažších bojov tankovej bitky.

19. októbra 1944 potom čo sa front zasekol južne od Dukelského priesmyku, sa Rusi pokúšali o alternatívni prielom. Skúsili prekvapiť Nemcov a preťať prienik s tankmi les cez noc. Pohoria nasiakli ako špongia ťažkými októbrovými dažďami. Blato bolo všade a prechod kopcami s tankmi T34 v takých podmienkach môže byť v porovnaní s Hanibalovým prechod cez Alpy so slonmi. Ťažko schodný terén, zlé počasie boli len postranné kulisy pre bojové peklo pre dediny v údolí, ktoré boli skoro úplne zničené a tisíce vojakov prišlo o život.
Boje nastali medzi 25. až 27. októbrom 1944. V ranných hodinách 25. októbra 1944 je začiatok bojovej zrážky. O 10:00hodine dopoludnia Ruská strana spustila delostrelecký prepad pre útokom, ktorý nasledoval. Po 80 minútach delostreleckého a vzdušného útoku 305. Ruská strelecká divízia a 12. gardová tanková brigáda začali postupovať v pred. 12. gardová tanková brigáda má k dispozícii len 28 tankov. Postup skrz úzke horské údolie nedovoľovalo rozvinúť nejakú koordinovanú bojovú líniu. Doposiaľ vstúpili do dediny Nižná Písaná a úspešne obsadili Nemecký tank Panzer IV. Prielom Nemeckého odporu posunul 12. gardovú tankovú brigádu o 1,5 kilometra na juh od dediny. Tu predstúpili pred Nemecké delostrelectvo a pozemné míny. Keď padla noc oblohu osvetľovala Nemecká delostrelecká paľba, ktorá umožnila Ruským ženistom zneškodniť míny položené na ceste. Postup Ruskej pechoty ukoristil dve Nemecké delá a päť tankov.

Ráno 26., Ruské letectvo udrelo na Nemecké delostrelectvo a mínometný prápor. Ruská pechota a tanky opäť postúpili. Ale v oblasti medzi dedinami Kapišková a Dobroslav boli Nemci obzvlášť dobre zakopaný. Nemecké delostrelecké batérie vypálili asi 75 000 striel proti Rusom. V dôsledku paľby všetky Ruské tanky v údolí smrti boli zničené.

Napriek obrovskému tlaku Rusi nedosiahli predpokladaný výsledok. Hoci táto akcia prispela víťazstvu Rusov v tejto bitke, ale následky na oboch stranách boli neuveriteľne vysoké. Potok bol červený od krvi. Tanková bitka v Údolí smrti sa pripisuje k najväčšej tankovej bitky na Slovensku, kde tanky oboch strán po sebe pálili a vzájomne narážali.

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image


Tuto novinku přečetlo 7737 lidí a poslali 14 komentářů. Poslat komentář

  Tí, čo zachraňovali Židov Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 1/7/2011, 00:31 od Anonymní
Zprávy 2. svetová vojna je známa aj tým, že nacisti vo veľkom vyhladzovali Židov. Všade sa hovorí o týchto nechutných zločinoch. No čo ma zaráža je fakt, že už menej sa hovorí o tých, ktorí Židov cez vojnu zachraňovali. Presný počet ludí, čo cez vojnu pomohli Židom, zrejme neexistuje. Sú však známe konkrétne osoby či aj kolektívy, ktoré počas vojny riskovali vlastné životy aby pomohli židovskému obyvateľstvu. Dosť bolo predslovom, poďme na fakty.
Ako som už spomenul, na záchrane Židov sa nezúčastnili len jednotlivci, ale aj mestá či dediny. Príkladom je juhofrancúzske mestečko Le Chambon-sur-Lignon. Celé mesto uchránilo dokopy asi 5 tisíc Židov pred deportáciou do koncentračného tábora. Občania mesta skrývali židov vo svojich domoch, sklepoch alebo aj verejných budovách, dodávali im stravu a peniaze a dokonca im pomáhali pri ceste do Švajčiarska.
Aj holandská dedinka Nieuwlande sa môže podobným kúskom pochváliť. Každá rodina v dedine u seba skrývala židovskú rodinu, ktorí tu ostali až do konca vojny.
Kolektívny duch bol prítomný aj v českej obci Tršice, okres Olomouc. Počas vojny tu bola ukrytá židovská rodina Wolfových aj napriek tomu, že celá dedina o tom vedela, no nechala si to pre seba.
Je vidieť, že ludia iného vyznania si v hraničnej situácii môžu pomáhať. Hoci existovali aj celé kolektívy, predsa je to nápadnejšie, než keď pomáha jednotlivec.
Jednotlivcov môžeme deliť na tých známejších a menej známejších. Než sa dopracujem ku konkrétnym menám, patrilo by sa povedať, že od roku 1963 sa udeľuje ocenenie Spravodlivý medzi národmi, tým, ktorí cez vojnu preukázateľné zachránili Židov pred holokaustom. Toto ocenenie môže dostať len človek nežidovského pôvodu a doteraz sa týmto ocenením môže pýšiť 21 758 ľudí. Takto ocenený človek dostane medailu so svojim menom, certifikát a jeho meno bude pridané na zoznam mien na Stene spravodlivých v pamätníku Jad Vašem.
Konečne sa dostávam k tým konkrétnym jedincom.
Začnem tými menej známejšími.
Folke Bernadotte af Wisborg – švédsky diplomat a člen královského rodu, počas vojny zachránil asi 15 tisíc židov tým, že vyjednával o prepustení židov z koncentračných táborov.
Raoul Gustav Wallenberg – ďalší Švéd, diplomat ktorí zachraňoval Židov tak, že im vydával švédske pasy. Údajne zachránil niekoľko desaťtisíc Židov.
Franz Joseph Hermann Michael Maria von Papen – nemecký politik, zachraňoval židovských uprchlíkov v Turecku pred vydaním späť do Nemecka.
Hugh O’Flaherty – rímskokatolícky kňaz, ktorý v rokoch 1943-44 organizoval v rímskych kláštoroch, farmách či bytoch úkryty pre židov a spojeneckých vojakov.
Algot Niska – Fín, ktorý sa pred vojnou živil rôzne. Najprv bol športovec, futbalista ktorý nastúpil za Fínsko na olympiáde v roku 1912. Od roku 1919 sa živil ako pašerák alkoholu, pretože vo Fínsku zaviedli prohibíciu.
Od roku 1938 organizoval prechody nemeckých židov cez Holandsko, dal im falošné pasy ktoré predtým pracne ukradol. Chcel však za to peniaze. Keď mu neskôr začala horieť pôda pod nohami a Nemci sa začali o neho zaujímať, svoj byznis začal robiť zadarmo.
Napokon odišiel pred Nemcami do Estónska a počas vojny sa vrátil domov do Fínska.
Albert Goring – Áno, brat samotného Hermanna Goringa. Albert mal cez vojnu zachrániť okolo 100 židov tým, že falšoval podpisy vlastného brata. Odmalička bol odlišný od svojho staršieho brata a živil sa ako obchodník v Rakúsku. V roku 1939 sa stal exportným riaditeľom v plzeňskej Škodovke.
Zachraňoval sprvu židovské rodiny, ktoré poznal. Falšoval dokumenty a posielal ich do Portugalska, vytvoril aj konto vo švajčiarskej banke aby financoval ich cesty. Párkrát sa dokonca zaplietol aj s odbojom, ktorý podporoval.
Niekoľkokrát bol počas vojny zatknutý, no vždy využil vplyv svojho brata a dostal sa znovu na slobodu.
Existujú svedectvá, ktoré hovoria, že Albert posielal do niektorých koncetrákov nákladiaky s poverením jeho brata, že potrebuje niekoľko židov ako robotníkov. Potom ich niekde ďaleko „náhodne“ utiecť. Len dodám, že podobné svedectvá po vojne zachránili Alberta pred väzením či niečím horším, pretože ho najprv súdili hneď po vojne a potom aj Čechoslováci, no vždy ho svedectvá zachránených židov zachránili.

Teraz sa dostávame k menám tých najznámejších záchrancov Židov.
Prvým je Oskar Schindler. Nepochybne rozporuplná osobnosť. Podľa niektorých to je vojnový zločinec, podľa niektorých je to hrdina a záchranca. Čo je o ňom najviac známe je to, že cez vojnu zachránil asi 1100 židov pred istou smrťou. Niektorí historici však poukazujú na to, že neexistuje žiadny písomný záznam o tomto jeho čine, údajne sa má jednať len o rozprávanie.
O čom sa však nedá pochybovať je to, že Oskar Schindler bol nemecký obchodník československého pôvodu. Po vzore svojho otca sa stal obchodným zástupcom, je známy svojim umom kohokoľvek presvedčiť o svojej pravde. V roku 1935 vstupuje do SdP. Ako československý občan začne pracovať (za peniaze) pre Abwehr a po okupácii ČSR vstupuje priamo do NSDAP.
V strane si získa mnoho známych a kontakty. Onedlho sa stane šéfom továrne na smaltované výrobky v Krakove, ktorá je bývalým majetkom židovského majiteľa. Továreň hneď premenuje na Deutsche Emailewaren Fabrik a vďaka svojim zákazkám pre armádu, nemusí továreň zatvoriť počas vojny. Sprvu v nej pracujú aj normálni ludia, neskôr polovicu tvoria Židia až napokon všetci „zamestnanci“ sú Židia. Pričom slovo zamestnanci je príliš silné slovo na to, že sa tu vykonávala otrocká práca bez mzdy.
Schindler viedol nákladný život a preto sa rozhodol, že by si mohol finančne dopomôcť. Preto sprvu pomáhal najmä majetným židom, ktorý tu mohli s celými svojimi rodinami pracovať. V skutočnosti títo majetní židia boli aj zároveň Schindlerovými investormi.
Neskôr, keď sa zlikvidovalo krakowské ghetto, v ktorom Nemci zabili asi 2 tisíc židov a zvyšný boli deportovaní preč, Schindler zistil, že by mu odišla jeho pracovná sila. Preto Schindler využil svoje kontakty a oslovil veliteľa koncentračného tábora Amona Goeteho, aby mu presunul pre jeho potreby 700 židov do blízkeho Krakowského tábora a ďalších 300 si nechal priviesť z Osvienčima. Ako sa blíži vojna a front, Schindler začne presúvať celú svoju továreň do českého Brnenca. Posledný vykonaný zápis Schindlerových zachránených Židov je z apríla 1945 a číta 1098 ludí.
Tu sa však začínajú ďalšie spory historikov. Jedny hovoria, že číslo je vyššie, pretože tam neboli zarátané deti. Iný hovoria, že číslo je príliš nadnesené a údajne Brnenec bolo miesto, kde dochádzalo k najvyššej úmrtnosti zo všetkých zrovnateľných táborových pobočiek na území Sudet.
Kto vie, kde je tá povestná pravda.
Schindler, sprevádzaný nie príliš dobrou minulosťou a svojimi kontaktmi na rôznych nacistických prominentov, prchá pred Sovietmi aj so svojou ženou a ďalšími niekoľkými nemeckými obchodníkmi v máji 1945 do Nemecka.
Bol na neho vydaný zatykač, no mal šťastie. Zachránení židia mu dosvedčili, že ich zachránil a preto Oskar Schindler spokojne zomiera v roku 1974.
Druhý záchranca Židov, je možno verejnosti známy hlavne vďaka talianskemu filmu Perlasca, z roku 2002. Tento film je vlastne dobrodružným príbehom taliana Giorgia Perlasca, ktorí zachránil okolo 5 tisíc maďarských židov, keď sa vydával za španielskeho velvyslanca.
Bol to mladý človek, miloval život a krásne ženy. Jeho otec chcel, aby sa stal právnikom tak ako on, no mladý Giorgio nedoštudoval. Bol plný ideálov a túžob po nespútanom živote. V 20. rokoch ho očarí taliansky fašizmus, neskôr neváha a bojuje v 2. taliansko-habežskej vojne a následne v španielskej občianskej vojne. Fašizmu verí až do vtedy, kým sa Mussolini nepripojí k Hitlerovi. Perlasca opúšťa armádu a fašistické ideály a začne sa živiť obchodom. Pracuje pre firmu, ktorá má v Maďarsku skupovať pre armádu hovädzie mäso.
Do Budapešťu prichádza Perlasca v roku 1942 a až do roku 1944 si tu spokojne, ďaleko od frontu žije. Situácia sa zmení až vo chvíli, keď Maďarsko začne okupovať Nemecko a nastolí tu svoje metódy panovania.
Giorgio, keďže bol veteránom Španielskej občianskej vojny, práve v roku 1944 navštívi španielske veľvyslanectvo v Budapešti a žiada tu španielske občianstvo. To aj získava a získa aj nové meno – Jorge Perlasca. Zamestná sa na španielskom veľvyslanectve a začne so záchranou Židov. Neustále navštevuje tzv. chránené domy, protestuje pred nemeckými úradmi a vyslobodzuje židov čakajúcich na deportáciu. Všetkým im vystavuje ochranné karty, ktoré držiteľa karty chránia pod záštitom rôznych nezávislých krajín. Niektorým dokonca podľa platných španielskych zákonov, dáva nelegálne španielske občianstvo.
Dokonca zájde až tak ďaleko, že obchádza vlakové nádražia a vyvoláva tu mená židov, ktorých sa chystal zachrániť. Ako sám po vojne priznal, využíval nepozornosť vojakov a sem tam niekoho schmatol a hodil ho tajne do auta a odviezol preč. K takejto jednej návšteve nádražia sa viaže Perlascova príhoda, kedy takto podobne schmatol dve židovské dvojčatá, chlapcov asi 12 ročných. Nemeckí vojaci to videli a hrozili mu popravou. Perlasca ich odmietal vydať. Náhle sa tu objavil istý dôstojník SS, ktorí vojakom oznámil, že nech ich nechá, že ich čas ešte príde. Tak boli dve židovské dvojčatá zachránené. Mimochodom, ten dôstojník SS, ktorí Perlascovi nebránil v záchrane dvoch chlapcov bol istý Adolf Eichmann.
Perlasca sa po vojne vrátil do Talianska, kde nikomu o svojich skutkoch nepovedal. Jeho činy vyšli najavo až v roku 1987, keď si isté dve zachránené dámy svojho záchrancu vypátrali a verejne to oznámili.
Posledným záchrancom židov, o ktorom napíšem je Sir Nicholas Winton. Britský úradník, ktorý tesne pred 2. sv. vojnou zachránil 669 židovských detí. Ten sa nemôže pýšiť titulom Spravodlivý medzi národmi, pretože sir Nicholas je židovského pôvodu. Jeho rodina sa však k judaizmu príliš nehlásila a Nicholas bol dokonca pokrstený.
Po ukončení štúdií na vysokej školy cestuje po Európe a je svedkom toho, ako sa nad európskymi krajinami sťahujú nacistické mračná. Už ako pracovník londýnskej banky Ullman a spol. chce odcestovať v decembri 1938 do Švajčiarska. Jeho cestu však zmarí jeho priateľ Martin Blake. Ten pracoval pre britský výbor pre uprchlíkov z Československa a prišiel do Prahy s cieľom pomáhať.
Winton okamžite pricestoval a hneď sa začal zaoberať otázkou, čo bude s malými deťmi. Začne preto obiehať úrady, spisovať rôzne zoznamy, získa dokonca aj mapu s vyznačenými územiami, ktoré sa týkajú obsadenia ČSR no nikto mu neverí. Winton sa onedlho vracia do Londýna s omnoho ťažšou úlohou. Musí pre židovské deti nájsť rodiny, ktoré sa ich ujmú.
Má to však háčik, za každé dieťa je nutné zložiť zálohu 50 libier, čo bola vtedy veľká čiastka peňazí.
Winton sa nevzdáva a chce dosiahnuť svoj cieľ aj za pomoci podvodu. Napríklad si vytvorí vlastný Výbor pre uprchlíkov z Československa – Detská sekcia, ktorý ale oficiálne neexistuje. Podpláca úradníkov a bojuje čo mu sily stačia.
Prvý transport židovských detí prichádza do Británie 14. marca 1939. Potom ich príjde ešte ďalších 7. Ten najväčší sa bohužial už neuskutočnil. 1. septembra 1939 malo Prahu opustiť 250 detí.
Sir Nicholas Winton slúžil počas vojny v RAF, po vojne vracia späť k práci úradníka. O svojom čine sa nikomu nezveril, až do roku 1988 keď jeho žena našla v starej krabici fotky, záznamy a tabulky o deťoch a transportoch.

Tuto novinku přečetlo 2755 lidí a poslali 2 komentářů. Poslat komentář

  Saburo Sakai a nálet na Guadalcanal Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 28/6/2011, 23:50 od Anonymní
Zprávy Svojim článkom, respektíve spomienkami japonského pilota Sabura Sakaia by som chcel nadviazať na článok od Destroymana, konkrétne na tento - http://vojna.net/portal/viewtopic.php?t=480 kde sú opísané udalosti odohrávajúce sa vo vzduchu nad Guadalcanalom.
Saburo Sakai, vtedy hviezda japonských námorných letcov, sa jedného takéhoto náletu na Guadalcanal zúčastnil. Nanešťastie (pre neho) absolvoval iba jeden nálet, počas ktorého to ťažko schytal a poznačil ho na zvyšok života. Do vzduchu sa dostal až po operáciách a rekonvalescencii na jar 1943. Jeho životopisu sa budem venovať v samostatnom článku, pretože zažil toho naozaj dosť. Takže, konečne začínam.
V auguste 1942 sa Američania začali vyloďovať na ostrove Guadalcanal. Saburo v tedj dobe slúžil v Tainan Kokutai. Táto jednotka patrila k elite japonského letectva a v jej radách slúžili veteráni z Čínskych, Filipínskych, Indonézskych či Novo Guinejských operácií, kde nazbierali úctyhodné čísla zostrelených nepriateľov. Samotný Sakai mal v období presunu na nové letisko v Rabaule na svojom konte 58 nepriateľov.
3. augusta japonské velenie prikázalo tejto Kokutai aby sa presunula z doterajšieho letiska Lae na Novej Guinej do Rabaulu.
Pre Sakaia nastal osudný deň 8. august.
Na tento deň naplánovalo japonské velenie nálet na Guadalcanal. Nechajme však prehovoriť samotného Sakaia:
...študovali sme mapy pátrajúc po neznámom ostrove, ktorý sa tak náhle stal dôležitým a našim cieľom. Muži debatovali medzi sebou a pýtali sa jeden druhého „Kde je ten zasratý ostrov? Počul niekto o takomto mieste?“ (...) Overovali sme vzdialenosť z Rabaulu na Guadalcanal. To bolo 900 km tam a 900 km späť. Čiže 1800 km dokopy. To bola neslýchaná vzdialenosť.
Ako je vidno, ani samotní japonskí piloti neboli nadšení, no bol to rozkaz a o tých sa, špeciálne v Japonskej armáde, nepochybuje. Samotný veliteľ akcie Nakadžima upozorňoval na to, že sa piloti nemajú púšťať do žiadnych riskantných akcií. V praxi to znamenalo sprevádzať japonské bombardéry a iba ich ochraňovať. Nič špeciálne po stíhačoch nebolo treba, pretože stačila malá diera v nádrži či iná blbá závada a s lietadlom sa mohli velitelia v Rabaule rozlúčiť. Zároveň Nakadžima upozornil všetkých pilotov, že ak budú mať problémy môžu využiť letisko v Buke, ktoré bolo bližšie než Rabaul.
Hoci sa úloha, ktorú piloti dostali, mohla zdať nebezpečná či samovražedná vďaka vzdialenosti, ktorú museli uraziť, sám Sakai a piloti v jeho Kokutai boli optimisti. Patrili k elite, ktorá podobnú púť už raz podnikla a to minulý rok pri náletoch na Filipíny. Zároveň sám Sakai patril k rekordérom japonského letectva čo sa týka zníženia spotreby paliva svojho Zera. V 8:30 ráno už boli všetky japonské lietadlá, ktoré sa mali zúčastniť náletu vo vzduchu.
Počasie bolo skvelé, viditeľnosť perfektná.
Hoci sa Sakai i jeho čísla Jonekawa a Hatori mali zúčastniť nebezpečnej akcie, tešili sa na ..amerických námorných pilotov, ktorí majú jasnú výhodu v tom, že nemusia prekonať takú vzdialenosť ako my. Prajem si teda, aby sme všetky svoje akcie uskutočňovali s čo najväčšou opatrnosťou!
Sakai a ostatný boli vo vzduchu asi 100 km južne od Rabaulu, keď si Saburo všimol ostrov na mape označený ako Green Island. Práve tento záchytný bod mu neskôr pri ceste späť zachránil život.
Keď sa piloti ocitli nad Bukou, zmenili smer na západné pobrežie Bougainville. Tu sa Saburovi stala groteskná príhoda, keď si neuvedomil v akej velkej výške letí, otvoril si limonádu a ...otvoril som flašu naraz a nie tak, že som mal najprv spraviť zárez do korku. To preto aby sa vyrovnal tlak. Náhle vytrískol gejzír sladkej a lepkavej limonády. Cukor sa mi nalepil na sklo a ochranné okuliare. Bol som rozčarovaný vlastnou hlúposťou.
Keď Saburo konečne dokončil očistu kokpitu a znovu videl, lietadlá už boli nad Vella Lavella, asi v polovičke na ceste nad Guadalcanal.
Keď sa letka dostala asi na vzdialenosť 80 km od Guadalcanalu, ostrov už bol viditeľný. Saburo sa pozeral pred seba a videl ...stovky bledých čiar, stopy nepriateľských plavidiel, ktoré križujú vody sem a tam. Všade kam som sa pozrel boli lode, videl som prinajmenšom 70 plavidiel, snažiacich sa dostať k brehu a asi 12 torpédoborcov okolo plavidiel. Taký bol môj pohľad na americkú obojživelnú operáciu.
Keď sa japonské bombardéry začali vrhať na lode, náhle Sakai zbadal americké Wildcaty, pre neho nové lietadlá pretože doteraz sa s nimi ešte nestretol. Tie však ignorovali Zerá a vrhli sa na bombardéry. Mnohé však pálili mimo efektívny dosah, ako sa hovorí nazdař Búh. Zrejme sa snažili zastrašiť posádky bombardérov čo sa im aj podarilo. Pri ostrove Savo bombardéry vyhádzali svoj náklad bômb a mazali preč. Je jasné, že netrafili nič.
Sám Sakai sa ešte pred vzletom z Rabaulu divil, prečo si japonské bombardéry pod seba nezavesili torpéda, ktoré sa pred tým tak osvedčili. Sám bol svedkom toho, keď americké B-17 zhadzovali tiež bomby na pohyblivé ciele – lode a ako boli fantasticky nepresné. A to niesli viacej bômb ako japonské Betty.
(pozn. autora – hneď na druhý deň japonské bombardéry boli naložené torpédami a uskutočnili nálet na americké lode.Vzduch sa však hemžil spojeneckými stíhačkami, ktoré agresívne útočili a preto neumožnili japonským lietadlám presnejšie bombardovanie a väčšina ich torpéd vybuchla vo vode.)
Späť k akcii.
Bombardéry sa otočili a smerovali do Rabaulu. Stíhačky im robili sprievod nad ostrov Russell, mimo dosahu spojeneckých stíhačiek. Japonské stíhačky sa následne vrátili nad Guadalcanal. Bolo asi 13:30.
18 japonských lietadiel typu Zero čakalo nad Lungou na svoju korisť. Tá sa hneď objavila. Wildcaty leteli so slnkom v chrbáte na japoncov. Sakai si ako prvý všimol túto skupinu a spravil manéver. Nezostrelil však nikoho.
Následne bol svedkom toho ako jeden Wildcaty letel za tromi Zerami naraz. Wildcaty boli veľmi obratné a Sakai bol svedokom takých manévrov, ktoré ešte nevidel.
Sakai si všimol vhodný cieľ. Nalepil sa na neho a skúšal svoje oblúbené finty no, Wildcat vždy prudko uhol, keď sa už chystal k strelbe. Bolo jasné, že proti nemu nestojí žiadny zelenáč.
Dlhé minúty krútili okolo seba a nikto nezískal výhodu. Napokon sa Američan dopustil dvoch chýb za sebou čo skúsený Sakai a využil a napumpoval do Wildcatu podľa jeho slov 200 nábojov, no Wildcat stále pokračoval v lete. Sakai neveril vlastným očiam. Pred chvílou rozstrielal kabínu lietadla, no to bolo stále celé. Saburo dobehol Američana a leteli vedľa seba „krídlo na krídlo.“ Niekoľko sekúnd leteli vedľa seba a dokonca na seba aj mávali.
Sakai si všimol aj to, že kabína lietadla bola rozcupovaná, pilot krvácal, krídla boli rozstrielané, poťah smeroviek a lietadla bol preč. Hoci sa Sakaia zmocnili rôzne úvahy a pohľad na konkrétneho človeka v lietadle ho zneistil, ozvali sa jeho lovecké chúťky. Zpomalil, vyzval Američana k boju, ten prijal a následne sa v plameňoch, po ďalšej dávke z japonského guľometu, porúčal dolu. Pilot vyskočil, roztvoril padák no nehybne na ňom visel.
(pozn. autora – pilot, ktorý stál proti Sakaiovi bol James J. Southerland, ktorý v boji so Saburom utrpel 11 zranení a bez zbrani spadol do nepriateľských línií. Tu sa prebral a potácajúc sa džunglou dorazil k pobrežiu, kde narazil na domorodcov. Tí mu pomohli sa vyliečiť a James J. Southerland opustil Guadalcanal bezpečne 20. augusta.)
Sakai dosiahol ešte jeden zostrel, keď zostrelil SBD Dauntless. Jeho pilot sa zrejme predcenil, pretože tento lahko ozbrojený a pomalší bombardér napadol naraz 4 Zerá. Sakai ho dobehol, pár manévrov a 60. víťazstvo bolo na svete. Dodám, že pilot lietadla nadporučík Dudley Adams vyskočil na padáku a zostrel prežil, no jeho zadný strelec Harry Elliot také šťastie nemal. Toho zastrelil Sakai.
Hneď po tomto zostrele sa vrhol Sakai na ďalšie lietadlá. Nad Tulagi si všimol skupinu niekoľkých nepriateľov. Myslel si, že to sú Wildcaty a práve vtedy keď sa Sakai na nich vrhol, menili svoju formáciu – zužovali ju.
Sakai si už trel ruky, že to bude opäť ľahká záležitosť, no tentoraz sa tragicky zmýlil. Lietadlá, o ktorých si myslel, že to sú Wildcaty a nevedia o Saburovi, boli nové americké Avengere a vedeli o Sakaiovi veľmi dobre, preto menili formáciu. Mali totižto vo výzbroji vrchnú a spodnú strelecké vežu a ďalší guľomet. Saburo bol v pasci a preto ako správny samuraj sa na ne vrhol s tým, že nemá na výber, že uhnúť nemôže.
Nechajme ho teda prehovoriť:
“Nemal som šancu vyhnúť sa ich palbe. Preto som sa rozhodol, že jediná možnosť je zachovať smer a páliť po nich všetkým čo mám k dispozícii. Mačkám spúšte palubných zbraní. V ten okamžik spravia to isté aj všetky guľomety Avengerov. Zvuk a štekot guľometov okamžite prehlúšia všetko naokolo. Lietadlá boli asi 20 m predo mnou. Z dvoch bombardérov vyšľahli plamene. To bolo všetko čo som videl. Prudký výbuch drvil moje telo. V ušiach pociťujem, ako keby ma do nich bodal niekto dýkou. Svet strácam v červenom mraku a prestávam vidieť.“
(pozn. autora – Saburo po vojne zistil, že americká strana v ten deň nehlásila stratu žiadneho Avengera, hoci traja japonský piloti dosvedčili, že videli dva americké Avengery ako padajú smerom dole s chvostom ohňa a dymu. Aj preto boli tieto dva či už údajné alebo skutočné zostrely pripísané Saburovi Sakaiovi ako 61. a 62. zostrel.)
Saburo upadol do bezvedomia, z ktorého sa následne prebral. Zistil, že kabína je rozstrielaná, v ústach a na hlave cítil krv, zle videl a nemohol ovládať svoju ľavú časť tela. Strácal nádej na to, že sa znovu vráti do Rabaulu.
Nič nepočul, najprv ani nevidel, no po chvílke sa mu zrak, hoci poškodený, vrátil. Prepadal melanchólii a v duchu sa už lúčil so svojim životom i svojou rodinou.
Cítil, že nedosiahne ani len Buku a nie až Rabaul. Preto sa pohrával s myšlienkou, že nájde niekde nejakú loď a napáli to do nej, aby zároveň zo sebou zobral aj svojich nepriateľov.
Prepadal zlosti, že nepadne v boji, že celý svoj tvrdý a ťažký výcvik utopí tu, niekde v mori.
Tieto myšlienky však vypustil z hlavy, chcelo sa mu zrazu tak moc žiť.
Počas svojho inštinktívneho letu späť do Rabaulu Saburo niekoľkokrát stratil vedomie, dokonca stratil niekoľkokrát smer, no stáli pri ňom všetci svätý a pomáhali mu. Napokon po všetkých problémoch a stratách vedomia a smeru uvidel ostrov. Ten ostrov, Green Island. Vedel, že od Rabaulu je len nejakých 95 km.
Paliva však bolo zúfale málo.
“95 km! Normálne iba skok. No táto moja situácia nebola normálna. Moja situácia nemohla byť horšia. Paliva som mal tak na 40 minút letu, moje Zero malo šeredné zásahy. Ja sám som bol ťažko ranený, čiastočne paralyzovaný. Na pravé oko totálne slepý a to ľavé som mal čiastočne v poriadku. Bol som veľmi vyčerpaný a len s najväčším úsilím sa mi darilo udržať lietadlo v normálnom lete.“
Už sa konečne nachádzal vo vodách okolo Rabaulu, keď dostal myšlienku, že kvôli žiadnemu palivu v nádrží položí svoje lietadlo na vodnú plochu. Aj toto však zavrhol, pretože vďaka svojim zraneniam by to nemusel prežiť.
Napokon Saburo Sakai pristál na letisku Rabaul. Obdivuhodný výkon tohto pilota. Ťažko raneného ho jeho kolegovia vytiahli z lietadla a Saburo putoval do nemocnice.

Tuto novinku přečetlo 2632 lidí a poslali 3 komentářů. Poslat komentář

  Slovenské národné povstanie 6. časť Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 20/6/2011, 11:56 od Anonymní
Zprávy
Slovenské národné povstanie 6. časť



Záver


Všetky doterajšie bitvy, ktoré sa v rámci SNP odohrali, už určite Nemcom ale aj povstalcom stačili. Jednak nový generál Hermann Hofle zverejnil svoj 4 - bodový plán, ktorý sa už svedomito plnil a jednak boli v pláne nemecké prípravy na všeobecnú ofenzívu, ktorá mala povstalcov poraziť raz a navždy. Pozrime sa teda, ako to prebiehalo na fronte.
23. septembra stratili povstalci Novú Lehotu a výšiny okolo Janovej Lehoty. Tým sa Nemcom krásne otvorila cesta na Kremnicu.
Ak chceli povstalci čo to Nemcom spraviť, museli sem poslať posily. To aj spravili.
Povstalecké velenie poslalo do tejto oblasti niekoľko práporov pechoty a rotu tankov, ktoré začali hneď prechádzať do protiútoku. Nemci chytro rozpoznali, že sa na nich valí presila. Preto sa stiahli z Janovej Lehoty a využili povstalecké nedostatky, ktorými boli – nedostatočný prieskum, zlá morálka a tragické nespolupráca medzi povstaleckými jednotkami.
Výsledok bitky je teda dopredu jasný.
Nemci povstalcov rozprášili, zahnali na útek a aby toho nebolo všetkého dosť, ústupivší povstalci ešte dostali v Žiari na Hronom darček od nemeckej Luftwaffe v podobe bômb. Povstalci utrpeli obrovské straty.
A bol tu október. Malo byť ešte horšie.
Podľa povstaleckého velenia mala 1. čs armáda k 1. októbru k dispozícii celkovo 25 tisíc mužov v zbrani, 5 tisíc bolo neozbrojených a boli v 5 taktických skupinách, 61 diel, 2 obrnené vlaky, 20 ľahkých tankov a ďalších 20 v oprave.
Keďže Nemcom sa v priestore Kremnice, oboch Lehôt a aj Žiaru nad Hronom tak darilo, rozhodli sa, že otestujú samotnú posádku v Žiari. 3. októbra na neho Nemci zaútočili a rýchlo ho dobili.
Nemci dobitím Žiaru rozdelili 3. TS na dve časti. Zlá situácia panovala aj v jednotkách 1. TS, ktorá zatiaľ odolávala tlaku Nemcov.
Konkrétne divízia „Tatra“ sa činila. 1. TS stratila v bojoch proti tejto nemeckej jednotky Turčianský Michal a Turčianske Teplice, údolie Rakšy, stratila všetky svoje delá, ktoré Nemci dobíjali vďaka hornatému terénu.
Nemci sa dostali až k Čremošnému, kde však povstalcom pomohol obrnený tank „Hurban“ a nemecký útok bol zastavený neďaleko priesmyku Malý Šturec.
Keďže Nemci skočili na 4. bod svojho všeobecného plánu, zaútočili ich jednotky na 4. TS naraz. Väčšinou sa partizáni ubránili, Nemcov zastavili no utrpeli značné straty, množstvo jednotiek bolo silne demoralizovaných.
5. októbra sa vo Viedni uskutočnila porada, ktorú viedol samotný H. Himmler. Ten bol nespokojný s pomalým postupom Nemcov pri potieraní povstania a preto rozhodol posilniť generála Hofle o brigádu SS Dirlewanger (pozn. autora – podarilo sa mi nájsť informáciu, že táto brigáda mala v čase SNP okolo 4 tisíc trenstancov z toho 200 pytlákov, 1200 odsúdencov medzi nimi napr. vrahovia či politický väzni, 2000 odsúdencov z WH a LW a asi 600 odsúdencov z WfSS), 18. SS divíziu Horst Wessel, 39. a 40. pluk SS tan. Granátnikov, 18. tankový prápor a 18. delostrelecký pluk.
Povstalecké posily sa tomu mohli len ťažko vyrovnať. No aj tak boli povstalci posilnený 2. čs paradesantnou brigádou, ktorú na územie Slovenska dopravovali lietadlá, na letisko Tri Duby od 25. septembra do 15. októbra. 7. októbra boli posilnený aj novým veliteľom, ktorým sa stal generál Rudolf Viest. Ten prevzal velenie 1. čs armády. Jej velitelia na čele s J. Golianom, ktorí v poslednom období utrpeli rôzne porážky, boli v stave stratenej sebadôvery. Preto bol príchod nového veliteľa vítanou posilou.
Viest okamžite dal rozkaz 2. paradesantnej, aby dobila pre povstalcov späť Jalnú, ktorú stratili začiatkom októbra. 2. paradesantná v spolupráci s parzitánmi zo skupiny kpt. Jána Nálepku dobila Jalnú 12. októbra čo stabilizovalo povstalecké pozície a obranu v tejto oblasti.
A práve 12 októbra 1944 spustili Nemci svoju novú ofenzívu. Nemci mali dokopy k dispozícii niečo okolo 31 až 33 tisíc vojakov, mali k dispozícii dostatok lietadiel na uskutočňovanie prieskumov i samotných leteckých útokov, mali k dobru aj jednotky slovenskej Hlinkovej gardy a a Haššíkovej domobrany. Pridám pikošku, Nemci mali k dispozícii aj jeden prápor, pre nás nepochybne exotických vojakov – Ostturkischer Waffenverband der Waffen SS pod vedením standartenfuhrera Haruna al Řašída. (!) (pozn. autora – o pôsobení tejto jednotky som nenašiel žiadne použitelné informácie. Snáď boli tieto jednotky zapojené medzi jednotkami Edelweiss.)
Generál Viest mohol proti Nemcom nasadiť okolo 45 tisíc mužov v zbrani plus 12 tisíc partizánov. Ďalších 15 tisíc mal k dispozícii, no tí nemali zbrane + 12 tankov, 27 delostreleckých batérií, 20 lietadiel a 3 obrnené vlaky. K tomu však musíme pripočítať aj to, že povstalecké jednotky trpeli nižšou morálkou než Nemci a boli demoralizovaní porážkami, ktoré boli častejšie než víťazstvá.
Nu, nič moc.
Nemci spustili svoju ofenzívu 19. októbra 1944. Ako predohra novej ofenzívy vyznelo nemecké bombardovanie samotnej B. Bystrice, letiska Tri Duby a Liptovskej Osady. Čerstvé sily Dirlewangerovej brigády zaútočilo na Biely Potok, no po ťažkých bojoch bola zastavená.
Úderná skupina Schill zaútočila na Krupinu a Žibirtov a hoci povstalci útok očakávali, stratili obe mestá. Navyše Nemci zahnali povstalcov k Dobrej Nive a Senohradu a aj tu spôsobili Nemci povstaleckým jednotkám straty.
Na tieto udalosti reagovalo velenie 1. čs armády tým, že posilnilo svoje vojská na obranu Zvolena. Bohužial však nemohli tušiť to, že hlavný nemecký nápor, na ktorý sa chystala nemecká divízia Horst Wessel, smeruje z juhovýchodu v smere na Lučenec.
Situácia sa pre povstalcov opäť skomplikovala.
Nemci z Horst Wessela zaútočili 19. októbra, prehnali sa cez Tisovec, Rimavskú Baňu, Detvu Chyžné a Podkriváň. Musím však dodať, že divízia postupovala v niekoľkých smeroch.
20. októbra dobili hlavné sily 18. divízie SS Revúcu a Muráň. Týmto sa dostali Nemci do týla 2. TS. Nasledujúceho dňa dobili Nemci späť Telgárt a Červenú Skalu. Tieto úspechy mal na svedomí pravý prúd vojsk 18. divízie SS.
Ľavý prúd zaútočil až 22. októbra v smere od Lučenca na Zvolen. 3. TS ktorá mala na starosti tento úsek, mala vybudované nie príliš silné obranné postavenia a Nemci sa hnali k Zvolenu. Dobili Pliešovce, Sásu a Tomášovce. Nemci stále menili smer svojho útoku čím demoralizovali povstalcov, ktorí na to nestihli a ani nevedeli vhodne zareagovať.
Ďalšie útoky začala aj divízia Tatra, ktorá však bola zastavená, rovnako ako opäť aj jednotky SS Dirlewanger na Bielom Potoku.
Na nastalú situáciu reagoval generál Viest 22 októbra, keď zvolal poradu a oznámil presunutie 5 taktických skupín na prístupy k N. Tatrám a k V. Fatre, a 3. TS spolu s letectvom presunúť do Slovenského Rudohoria , aby sa zabránilo samotnému zničeniu celej povstaleckej armády.
Od 23. do 25. októbra prebiehal na všetkých úsekoch klud.
Bolo to však ticho pred búrkou.
Nemci spustili práve 25. októbra kedy Nemci a konkrétne SS Dirlewanger konečne prerazila povstalecké pozície, obsadila údolie Necpal, dobila výšiny Ploska a dostala sa za Biely Potok, čím sa jej otvorila brána k postupu na B. Bystricu. Aj iná, úderná skupina Wittenmayer dobila Malužinu, čím kompletne ovládla trať Ružomberok – Poprad.
Najhoršie to pre povstalcov vyzeralo na južnom smere, kde 18. divízia SS obsadila Brezno. Povstalci, pre nedostatok záloh, opustili bez boja Zvolen. Ten istý deň povstalci museli opustiť letiská v Zolnej a Tri Duby, pretože sa dostali do dosahu paľby nemeckých diel.
26. október sa niesol v znamení Nemeckého postupu na B. Bystricu, či už od Zvolena a Brezna, ale aj napríklad divízia Tatra nahodila tento smer či úderná skupina Wittenmayer, ktorá obsadila neďalekú Čertovicu.
Povstalci opustili B. Bystricu bez boja 26. októbra, velenie sa presunulo do Donoval. Na druhý deň vstúpili do B. Bystrice jednotky údernej skupiny Schill a jednotky 18. divízie SS.
Posledný rozkaz vydal generál Viest 28. októbra v 4:00, keď oznámil všetkých vojakov aby prešli do hôr a pokračovali v partizánskej vojne. Keďže nemal už spojenie so všetkými jednotkami, konečné dispozície nechal na vôli jednotlivých veliteľov.
Partizánski velitelia sa snažili nahnať do svojich skupín čo najviac vojakov, no väčšina povstalcov, ktorí mohli, sa rozpŕchla do svojich domovov.
Nemci pochopili, že zvíťazili no od 29. októbra začali hneď s operáciami na zlikvidovanie zvyškov povstalcov a velenia.
Vďaka zrade zajali 3. novembra generálov Goliana a Viesta v Pohronskom Bukovci. (pozn autora – aký je ďalší osud týchto dvoch je neznámy. Našiel som rôzne údaje, napríklad taký, že obaja boli prevezení najprv do Bratislavy a potom do Berlína kde boli popravení. Ďalší údaj hovorí o tom, že boli popravení v Turej Lúke, neďaleko miesta kde bývam. No a posledný mne známy údaj hovorí o tom, že sa dostali do koncetračného tábora Mauthausen (?) kde boli údajne popravení zvlášť brutálny spôsobom, keď boli v zime nahnaní nahí von a polievaný vodou kým nezomreli. Kto chce, nech si vyberie, ktorý údaj sa mu páči najviac) Okrem týchto dvoch veliteľov povstania Nemci zlikvidovali aj generálov Imricha Jurecha a Augustína Malára, plukovníkov Souhradu a Penika a majora Krátkeho. Neskôr v horách Nemci zajali 15 členov americkej vojenskej misie a dopisovateľov Mortona a Nováka a všetkých poslali do koncentračného tábora Mauthausen kde všetci zomreli.
Boje však nekončili, hoci už neboli tak intenzívne. Zvyšky povstalcov, ktoré ustúpili do hôr museli bojovať s nedostatkom všetkého, od munície po jedlo a zimné oblečenie. Jediné možné zásobovanie mohlo prísť od dedín ktoré sa nachádzali v údoliach, no tie Nemci kontrolovali a navyše uskutočňovali aj pravidelné výpady do hôr.
Partizáni obnovili ofenzívu až na jar 1945, keď sa pridali k postupujúcej Sovietskej armáde.
Na záver, by sa patrilo zosumarizovať celkové straty bojujúcich strán.
Aj tu sa jednotlivé údaje a zdroje rôznia. Samotné nemecké zdroje hovoria o 4 tisíc padlých a 15 tisíc zajatých povstalcoch. Údaje o samotných nemeckých vojakov sú väčšinou okolo čísiel 4200 padlých, 5 tisíc ranených, 300 zajatých.
No slovenské údaje, o počte obetí povstalcov sú odlišné, od tých nemeckých. Konkrétne - 1720 padlých, 3600 ranených, asi 10 tisíc zajatých vojakov, do 12 tisíc padlých a zavraždených v dôsledku partizánskej vojny.
Opäť, je na vás akým údajom uveríte a ktoré si osvojíte.
A čo na záver?
Na záver len jedno slovo...

KONIEC

Tuto novinku přečetlo 3818 lidí a poslali 7 komentářů. Poslat komentář

  Slovenské národné povstanie 5. časť Odpovědět na tuto novinku Tisk tohoto tématu Informovat mailem o tomto tématu
Zaslal v 18/6/2011, 14:52 od Anonymní
Zprávy
Slovenské národné povstanie 5. časť



Vojnové zločiny


SNP bolo udalosťou, ktorú bohužial sprevádzali vojnové zločiny a násilnosti. Zločinov sa dopúšťali obidve strany. Hoci povstalci, partizáni a Nemci stáli proti sebe a bojovali každý za niečo iné, ich metódy boli rovnaké.
Tak napríklad pozrime sa na nemecké akcie.
Po porazení povstania sa stále v nemeckom tyle nachádzali partizánske jednotky, ktoré nemali v pláne zložiť zbrane a stále vyvíjali voči Nemcom akcie. Nemecké velenie sa rozhodlo, že na porážku partizánov bude musieť použiť všetky dostupné opatrenia. Oblúbeným nemeckým prostriedok sa stali akcie proti horským a podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánske hnutie. Celkovo takto Nemci vypálili 95 slovenských osád a obcí.
Okrem toho, že sa Nemci hnali za partizánmi, nezabudli ani na svojich starých nepriateľov – Židov a Cigáňov. 53 príslušníkov týchto dvoch etník bolo zavraždených už 11. septembra 1944 v Nemčiciach. A nemci sa činili aj inde:
V Kremnici, 6. októbra, prenasledovanie účastníkov povstania, po vojne bol neďaleko Kremnice nájdený masový hrob so 182 telami.
Vo Zvolene, 26. októbra celý jeden týždeň nemci prenasledovali a vraždili účastníkov povstania v miestnej väznici. Po vojne sa našlo v okolí mesta 6 masových hrobov a v nich 128 tiel.
V osade Mladoňov, 29. októbra, Nemci vypálili 13 chalúp a postrielali mužov z dediny.
Vinné, 30. októbra, Nemci vypálili 285 domov a čiastočne 120, 15 občanov obce odvliekli do koncentrač. Tábora.


V noci 31. októbra, Poniky, Nemci popravili 31 ludí.
Prašivá, 1. novembra, 44 popravených.
V Kremničke, od 2. novembra do 5. januára 1945, Nemci spolu so slovenskými jednotkami POHG povraždili 747 luďí, ktorých nahádzali do protitankového zákopu.
V Kremnici sa po vojne našlo 261 mŕtvych v 9 masových hroboch.
V Martine nemci zavraždili 70 obyvateľov mesta, v Hornej Mičinej zavraždili 63 obyvateľov.
Tisovec, 21. november, poprava 14 rómov, dalších 67 žien a detí odviedli do Kremničky, kde ich popravili.
26. novembra vypálili Nemci obec Bačkov, kde zhorelo 112 domov.
Ďalšie zločiny spáchali v Slovenskej Ľupči (40 obetí), Bánovciach nad Bebravou (35 obetí), Handlovej (19 obetí), Prievidzi (92 obetí), Trenčíne (69 obetí), Žiline (33 obetí), Novom Meste nad Váhom (27 obetí), Dubnici nad Váhom (62 obetí), Brezno (31), Čierny Balog (60), k tomu vypálené a vyrabované obce Skýcov, Pohronský Bukovec
Ďalej spomeniem najznámejšie barbarstvá Nemcov. Pri obci Nemecká medzi 4. a 11. januárom 1945 Nemci popravili najmenej 400 partizánov, židov a povstalcov, ktorých telá padali rovno do horiacej pece vápenky. Preto sa nepodarilo dodnes zistiť presný počet zavraždených, no podľa niektorých svedectiev samotných Nemcov tu mohlo byť zavraždených okolo 800 – 900 ludí. Na svedomí to má jednotka Einsatzkomando 14.
Iná jednotka, Edelweiss 24. januára 1945 vypálila osadu Ostrý Grúň a zavraždila 62 obyvateľov. 21. januára 1945 táto jednotka spolu si inými nemeckými jednotkami popravila v neďalekom Kľaku 84 obyvateľov z toho 36 detí, domy v obci boli aj s telami podpálené. C
Obce Kalište a Prochoť prepadli protipartizánske jednotky 18. marca 1945. V dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 131 civilistov, chorých a ranených partizánov, ďalších 28 civilistov a partizánov zastrelili pri Moštenici. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle (!!!). Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili.
No činili sa aj povstalci či partizáni. Ich primárnymi cieľmi boli predstavitelia Slovenského štátu, katolícky kňazi a nemecké obyvateľstvo. Povstalci majú na svedomí životy asi 2400 ľudí. Povstalecké akcie proti týmto luďom však nemali systematický charakter ako tie nemecké a neboli ani podporované samotným velením povstania.
Prvý známy zločin povstalcov sa datuje na 27. augusta 1944, keď po obsadení Ružomberka bolo popravených 100 nemeckých vojakov, na druhý deň boli kolaboranti a príslušníci Nemeckej strany odvedený do priestoru Podsuchá – Biely Potok. Smrť tu našlo 87 a podľa iných zdrojov 146 nemcov a kolaborantov. 21. septembra zase pri železnici zo Skleného do Hornej Štubne partizáni 1. čs. brigády postrielali 187 mužov vo veku od 15 – 59 rokov a následne ich okradli. Boli to najmä slovenskí občania nemeckej národnosti, ktorí sa vracali zo Skleného, kde povstalcom budovali obranné postavenia. Tento zločin bol údajne počas komunizmus u nás tabuizovaný a jeho vinníci ostali nepotrestaní.
V Humennom, 11. novembra zase padlo za obeť povstalcom 150 maďarských vojnových zajatcov. V novembri 1944 bol pri Hornej Tureckej objavený masový hrob s 900 zavraždenými obeťami. Len dodám, že neďaleko tejto obce sídlil štáb 1. čs brigády J.V. Stalina.
Ako môžeme vidieť, činili sa obe strany, no tá nemecká tú našu výrazne prevyšovala. Bohužial, obeťami sa nestávali len vojaci, ale aj obyčajní ľudia, ktorí častokrát za nič nemohli.

Tuto novinku přečetlo 1681 lidí a poslali 0 komentářů. Poslat komentář

Přihlášení
Uživatel:

Heslo:

 Přihlásit automaticky



Zapomněli jste svoje heslo ?

Nemáte ještě svůj účet?
Můžeš se registrovat zdarma


Aktuální statistika
 Členů:
 Poslední: acalaho
 Dnes registrováno: 0
 Včera registrováno: 0
 Celkem registr.: 37

 Online nyní:
 Hostů: 14
 Členů: 0
  Statistika:
Rekord uživatelů: 120
Příspěvků: 19682
Google návštěvníků: 5886321
  Přihlášených:
nikdo není přítomen
 [ Administrator
 [ Generální štáb
 [ Dozorčí fora
 [ Moderator
 [ Moderatori
 [ Moderattor

Kdo je přítomen

Celkem je zde přítomno 14 uživatelů : 0 registrovaných, 0 skrytých a 14 Anonymních

nikdo není přítomen

[ Ukázat celý list ]


Nejvíce zde bylo současně přítomno 120 uživatelů dne 13/5/2019, 13:02


Hlasování

Momentálně není žádné hlasování

Kalendář
<<Říjen 2020>>
Po Út St Čt So Ne
1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31
Dnes nemá nikdo narozeniny
Žádný uživatel nebude mít narozeniny nasledujících 7 dní
Vzestupné události:
Žádný

***helperr.com*** Server pro vaši zábavuMartin Mařák - Osobní stránka o všem co se mi líbí a nelíbí***helperr.com*** Flash hry online a zdarmaDankar, s.r.o. Hlavní dealer Ford OstravaReal Reality Klíč, s.r.o. - Klíč k Vaší spokojenosti. Realitní kancelář pro Vás.Kavárna pohoda - Ostrava centrumVáš Portál Vojna.netVálka v obrazech. - První a největší videoweb o druhé světové válce.Váš web s knihami***helperr*** Server pro vaši zábavuDankar s.r.o. Hlavní dealer Ford Ostrava - prodej, servis, autopujčovna, příslušenství***helperr*** Vše o zálohování DVD, Audio CD a telefonování zdarma
......... .........

Poslední prohlížení
Celkem 96 uživatelů navštívilo dnes tyto stránky :: 0 registrovaných, 0 skrytých a 96 Anonymních , 41 Z toho za poslední hodinu.
sigi v 18/10/2020, 12:36
Martas2411 v 17/10/2020, 07:37
jarl v 9/10/2020, 21:29
Stuka v 9/8/2020, 21:17
martin.kollar v 8/7/2020, 23:28





Board Security

75389 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 1.4250s ][ Queries: 48 (1.1656s) ][ Debug on ]