Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
Herbert
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 3/6/2012, 21:21  Předmět:  Ostrý Grúň a Kľak 21. január 1945 Odpovědět s citátemDolůNahoru

Ostrý Grúň a Kľak 21. január 1945

Image


Najbrutálnejšia akcia diverznej a protipartizánskej jednotky Edelweiss je vyhladenie dedín Ostrý Grúň a Kľak, kde povraždili viac ako stoštyridsať nevinných ľudí , prevažne ženy, deti, starcov a nakoniec obe dediny vypálili. Táto akcia mala byť výstrahou pre partizánov a civilného obyvateľstva, ktoré im pomáhalo. Celá akcia bola preto premyslená, bez ohľadu na to, či príde, alebo nepríde k bojovému stretu s partizánmi.
Tri dni pred plánovanou akciou dorazila prieskumná čata jednotky Edelweis si obzrieť budúce miesto akcie. Udialo sa to vo štvrtok, 18. januára 1945, keď krátko poobede na ceste pod Kľakom sa presúvali Nemecké obrnené transportéry, ktoré smerovali do dediny. V dolnej časti dediny sa im na odpor postavila skupina partizánov podporovaná jedným mínometom. Prebehla krátka prestrelka v ktorej Nemci použili aj ľahké delá. Ďalej pod kostolom bola ďalšia partizánska skupina, tiež mala mínomet a aj protitankovú pušku, ktorú chceli použiť na zničenie obrnených transportérov. Ale skôr ako stihli vystreliť dostali zásah, ktorý ich vyradil z ďalšej bojovej činnosti.

Partizán Jozef Samuelčík, bol zasiahnutý do brucha a ručné granáty ktoré mal okolo pása explodovali. Ďalší partizán Peter Bokroš bol zranený do boku a do pravej ruky. Komisár, Ján Jakab, jedného partizánskeho oddielu z brigády kapitána Nálepku mu od členka odtrhlo nohu. Francúzsky partizánsky lekár, Hubert, okamžite poskytol raneným prvú pomoc. Jakab však potreboval operáciu nohy, ale lekár Hubert na to nemal potrebné chirurgické nástroje. Nakoniec Jakaba operoval obyčajným kuchynským nožom. Po lekárskom zákroku Jakaba odniesli k Alojzovi Trvalcovi a Petra Bokroša k polesnému Striežovi. A tak sa zranený partizáni, o tri dni neskôr, opäť stretnú s tými istými Nemcami, ale počas ich vyhladzovacej akcie. Nemecký granát zasiahol a značne poškodil kostol a jeden dom. Prieskumná čata sa stiahla z dediny a rýchlo sa vytratila aj z doliny s vedomím, že sa o pár dní vrátia urobiť poriadok.
Na druhý deň zastrelenému partizánovi Samuelčíkovi vystrojili občania Kľaku pohreb s celým pohrebným obradom a pritom netušili, že o dva dni neskôr nebude mať kto pochovať ich.

Prepad Kľaku a Ostrého Grúňa stanovili na nedeľu 21. januára 1945. Štáb jednotky Edelweiss tak rozhodol na základe štvrtkového prieskumu a získaných správ od bezpečnostných orgánov Sicherheitsdienstu a aj od vlastných konfidentov. Jednotka Edelweiss spolupracovala pri každej akcii s miestnymi zradcami ako aj v tomto prípade. Na prepade Kľaku a Ostrého Grúňa sa priamo zúčastnil popredný funkcionár DP František Richter zo Žarnovice aj zo svojím synom.

Na prepade sa zúčastnila kompletná jednotka Edelweiss o počte skoro tristo mužov. Okrem iného, ako to robili často Edelweissovci, zobrali zo sebou na pomoc špeciálne vyzbrojenú jednotku SS s obrnenými transportérmi a samohybnými delami, plus k tomu asi sto člennú jednotku Heimatschutze z okolitých dedín Nemeckých dedín Píly a Veľkého Poľa. Jadro trestnej výpravy sa zorganizovalo v Kremnici a tam aj obdržali v sobotu večer posledné pokyny mimo to aj príslušníci jednotky Edelweiss. Veliteľ jednotky Edelweiss Major Thum a veliteľ Slovenského oddielu Kapitán Nižňanský, oznámili jednotke čo majú zajtra konať a okomentovali dôvod a cieľ akcie ako ďalší protipartizánsky boj. Dediny ako Kľak a Ostrý grúň boli označené za partizánske dediny, ktoré treba zrovnať zo zemou, aby bola zamedzená akákoľvek partizánska činnosť v tomto priestore. Vyhlásili aj že v jednej z týchto dedín sa nachádza štáb partizánskej brigády. Rozkaz znel nasledovne: jednotka má najskôr obkľúčiť dediny, pochytať partizánov, domy vyrabovať, prípadne vypáliť a kto sa pokúsi o útek z dediny toho treba zastreliť. Po skončení rozkazu muži vyfasovali muníciu, proviant a na posilnenie guráže zvýšenú dávku alkoholu. Nakoniec nasadli do pripravených nákladných áut a behom noci sa presúvali k určenému miestu o niečo vyššie od dediny Hrabičov pod Ostrým Grúňom. Z tohto miesta sa malo ráno zaútočiť na nič netušiacich dedinčanov.

Popri tom asi dvadsať príslušníkov jednotky Edelweiss pripravovali na prepad aj príslušníkov Heimatschutze v Píle a Veľkom poli. V škole v Píle sa sústredilo okolo 50 občanov Nemeckej národnosti slúžiacich v Nemeckej domobrane- Heimatschutze a bolo im oznámené, že sa zúčastnia s nimi na prepade Kľaku a Ostrého Grúňa, ktoré treba potrestať za napomáhanie partizánom. S výpravou súhlasili, lebo aj oni sami už dávnejšie sa pokúšali naviesť Nemecké bezpečnostné orgány na výpad proti týmto partizánskym dedinám. Boli vyzbrojený puškami a väčším počtom munície. Za veliteľa im bol vymenovaný miestny statkár, krčmár a obchodník Kornel Zimmermann. Podobne prebehla príprava aj vo Veľkom Poli, kde bolo zorganizovaných tiež okolo 50 mužov. Nemci z Píli a Veľkého Poľa mali počas prepadu špeciálnu úlohu. Zastaviť každú osobu, ktorá by chcela utiecť do lesa počas prepadu. Už len z toho dôvodu, že sa obe dediny nachádzali hneď pri lese a oni tieto lesy veľmi dobre poznali. Ešte v noci obsadili okraj lesa.

V tábore sústredenia pod Ostrým Grúňom čakalo na rozkaz viac ako štyristo ozbrojených a alkoholom podgurážený mužov. Okrem guľometov, samopalov a mínometmi mali vo výzbroji aj niekoľko obrnených transportérov a samohybných diel, ako aj špeciálne zápalnice na podpaľovanie domov. Odetý boli v rôznorodých uniformách prekryté bielymi pláštenkami. Štáby partizánskych jednotiek v tejto oblasti sa o prepade na dediny dozvedeli včas, síce nie úplné znenie o prepadovej akcii. Proti dobre vyzbrojeným Nemcom sa partizáni nemohli postaviť do otvoreného obranného boja v dedinách a dali príkaz stiahnuť sa z dedín, aby aj nedali Nemcom dôvod pomstiť sa na civilnom obyvateľstve. A bolo rozhodnuté, proti presile neprelievať krv partizánov a civilného obyvateľstva. Partizáni predpokladali, že Nemci v dedinách nenájdu partizánov prípadne dvoch, troch dedinčanov zoberú a žije sa ďalej.
V nedeľu ráno, ešte za šera a treskúceho mrazu sa po povele dala do pohybu trestná výprava do Ostrého Grúňa. Podľa rozkazu mali pochytať všetkých partizánov a kruto sa pomstiť na civilnom obyvateľstve za ich pomoc partizánom. Ešte pred prepadom sa jednotka Edelweiss spojila s príslušníkmi Heimatschutze, ktorý čakali na okraji lesa. Okolo dediny sa uzatvoril nepriechodný kruh a zostatok jednotky Edelwiss vtrhol do dediny. Vpredu postupovala hliadka a za ňou osobné auto s veliteľom výpravy majorom Thunom a za ním ostatok jednotky. Hneď pri dome Izidora Debnára prišlo k prestrelke so štyrmi partizánmi, ktorý neboli informovaný o prepadovej akcii. Po veľmi krátkej prestrelke sa hliadka stiahla a podarilo sa im utiecť hlbokým jarkom do lesa. A bol tu už dôvod na vypálenie dedín pre výstrahu. Nemci začali prepadávať jeden dom za druhým. Za hurónskehu revu a chaosu vyháňať civilné obyvateľstvo zo svojich domov. Bez rozdielu mužov, starcov, ženy a deti nahnali na dvor Izidora Debnára. U Debnára v dome, v izbe, v kuchyni a na dvore bezcitným spôsobom povraždili 64 nevinných dedinčanov.
Násilne nahnaný do domu Debnára, kde boli postupne jedným príslušníkom jednotky zo samopalom strelený odzadu do hlavy. Ako prvých bolo postrieľaných sedem členov rodiny Izidora Debnára. Len zázrakom sa zachránil trinásť ročný Ferko. V úkryte s pod stola sledoval ako mu popravujú rodinu. Najmladší člen rodiny, Filip, mal necelých štrnásť mesiacov a zastrelili ho v náruči jeho jedenásť ročnej sestry Marienky, ktorá padla s ním tiež mŕtva na zem. Po poprave Debnárovcov nasledovali na radu Štefančovci, Truskovci, Bieliovci a ďalší. S pomedzi 64 popravenými bolo 24 žien a 12 detí. Okrem Ferka Debnára sa zachránilo ešte osem občanov.

Tý čo prežili toto besnenie o tom vypovedali. Ako Paulína Štefanková, ktorú v ten deň nahnali spolu s manželom a dvoma dcérami na dvor Debnárovcov: ,, Stáli sme s manželom a dcérami na dvore u Debnárovcov, keď sa odrazu z domu ozvala streľba. Debnárová sa mi hodila okolo krku a kričala: ,, Moje deti mi strieľajú! Musím ísť dnu“. Snažila som sa ju zadržať, aby ju tam nezastrelili. Potom ako vbehla dnu zazneli výstrely. Matka šiestich detí padla na zem a potom sme boli na rade my. Postupne nás tlačili do domu a pritom nás neustále bili. Manžela chytili za plece a sotili do mlynčeka na mäso. Všetci štyria sme sa kŕčovito držali. Deti už pochopili čo nás čaká a neustále plakali. Prosebným pohľadom som sa pozrela na kata, dúfajúc že sa nad nami zľutuje. Nemal v sebe, ale kúska citu. Ako sme postupne prichádzali k nemu, pohotovo na nás mieril samopalom. V izbe v ktorej sme sa ocitli už bola plná mŕtvych. Ozvala sa streľba zo samopalu a všetci sme spadli na zem. Takto sme ležali na zemi približne tri hodiny než som nabrala vedomie, cítiac strašnú bolesť v hlave. Zvonka prúdil plač a zúfalé výkriky ľudí. Nakoniec som počula autá, keď sa pohli preč s Ostrého Grúňa. Ležala som na mŕtvolách a mŕtve telá ležali aj na mne. Len s veľkou námahou sa mi podarilo vytiahnuť spod nich ruky. Môj muž mal pri nose otvorenú ranu, z ktorej mu silno prúdila krv. Bol strelený odzadu do hlavy. Asi ešte desať minút pri mne dýchal a dúfala som že vstane. Nakoniec ho dva razy zatriaslo a vydýchol naposledy. Moje skrížené nohy mi stŕpli od váhy tiel. Zrazu som započula v izbe šramot, bol to Ferko Debnár, ako sa chytal prstami okien. Zrazu ho niekto slabým hláskom oslovil. On však neodpovedal. Ďalší volal sotva počujúcim hlasom. Zvonku bolo počuť vŕzganie snehu, niekto sa prechádzal po dvore. Ani som sa nepohla, čo ak to sú ešte Nemci. Mŕtvoly sa mi zdali stále ťažšie, ale uľavilo sa mi, keď vstal sused Truska. Na zemi medzi mŕtvolami som ležala asi tri hodiny. Z dvora som zaregistrovala známi hlas, bol to Ondrej Bielik, ktorý pomáhal svojej dcére zo zeme. Horko ťažko som sa vyslobodila spod hromady mŕtvych a keď som vstala znova som padala. Celá som bola od krvi, tiekla zo mňa prúdom. Krvi bolo na zemi po členky. Poprekračovala som mŕtvoly a vyšla som na dvor, za mnou ostala len krvavá stopa v snehu. Pred Bielikovou pivnicou stálo niekoľko ľudí. Podali mi napiť vody. Tak sa mi triasli ruky, že som nemohla dosiahnuť ústa. Bola som postrelená do hlavy na temene. Dva týždne som strávila bez spánku, v neustálych horúčkach a rana neustále strašne bolela. Nemci mi zabili rodinu. Našli sme ich vo vyhorenom dome, telá boli obhorené a tváre mali zohavené, nakoniec sme ich spoznali bodla šiat.

Ondrej Bielik je tiež jeden s tých šťastných čo prežili masaker v Ostrom Grúni a spomína: ,,Nemci všetkých dedinčanov z dolných dvorov vyhnali z domov a dovliekli na dvor Izidora Debnára. Nahnali ma tam spolu s manželkou a dcérou. A v tej chvíli sa objavili pred Debnárovým domom dve, alebo tri osobné autá a z nich vystúpilo niekoľko Nemcov. Rukávy mali opásané s hákovými krížami a na čapiciach lebky so skríženými hnátmi. Zviedli rýchlu debatu a vošli do domu Debnára. Nato zaznela streľba z domu, to strieľali Debnárove deti. Debnárovci sa s krikom vrhli do domu. Nato padli ďalšie výstrely, patrili Debnárovi aj jeho žene. Až teraz sme pochopili čo sa tu deje, že ďalší sme na rade mi. Začali postupne vháňať do domu po dvoch, troch dedinčanov a vždy zaznelo toľko výstrelov. Potom prišiel rad na mňa. Nahnali nás spolu s manželkou a dcérkou Annou do kuchyne pred dvere. Vo dverách som zbadal Nemca a než som sa stačil spamätať čo sa vlastne deje tak padol výstrel. Padol som na zem ešte na dvore. Potom padli ďalšie dva výstrely, ktoré patrili mojej žene a dcérke a to mala len 21 rokov. Nehybne som ležal na zemi, z ramena som cítil strašlivú bolesť a v hlave mi hučalo. Padali ďalšie výstrely a vedľa mňa na zmrznutú zem dopadli ďalší a ďalší. Takto som preležal asi niekoľko hodín. Až potom čo skončila streľba a bolo počuť odchádzať autá, som sa odvážil vstať.

Až s veľkou námahou sa mi podarilo vstať a okolo mňa ležali postrieľaný susedia. Manželka bola mŕtva. Našiel som dcéru a k môjmu prekvapeniu ešte žila. Pomohol som jej vstať a prepláchnuť rany. Ihneď sme sa ponáhľali niekam schovať, čo ak by sa Nemci vrátili. Dcéra mala strelnú ranu v krku a guľka jej vyletela ústami von pričom jej vyrazila zuby. Ja som bol strelený do pleca a trochu poranený na nose.“
Anna Nováková vypovedala, ako ich celú rodinu, aj s chorým 60ročným otcom hnali na popravu a bezcitne všetkých postrieľali. ,,Keď som sa prebrala z bezvedomia hneď vedľa mňa som zbadala ležiac na zemi moju sestru. Z úst sa jej valila krv a penila na prsiach. Prihovárala som sa jej, ale ona už len dokonávala. Keď odišli Nemci, pokúsila som sa vstať, ale nešlo to. Pomohla som si rukami zo zeme, až po zápästia som ich mala v krvi. Keď sa mi z námahou podarilo vstať, nemohla som sa udržať na nohách. Okolo mňa boli všetci postrieľaný.“

Po skončení krvavých jatkách v Ostrom Grúni sa pohla jednotka, potužená alkoholom, smerom na dedinu Kľak. Obveseľovali sa krikom a streľbou. V dolnej časti dediny Kľaku, nazývanej aj Nový Kľak, prekonzultovali novú stratégiu ako sa pomstiť dedinčanom za ich pomoc partizánom. Už nenahnali dedinčanov do jedného domu, ako v Ostrom Grúni, ale boli strieľaný hneď na mieste, kde ich zastihli. V dome Jána Kotrlu kúpala mladá matka Anna Haringová, Kotrlova najstaršia dcéra, svoju trojmesačnú dcérku. Nemec vstúpil do miestnosti a preľaknutej matke vytrhol bez slova dieťa z rúk a hodil ho veľkou silou o stenu. Na mieste bolo mŕtve. Potom zastrelil aj plačúcu matku nad svojím dieťaťom. Nakoniec postrieľali celú Kotrlovu rodinu doma. Podobne to prebiehalo aj v ostatných domoch v Novom Kľaku. Postrieľané, spolovice obhorené telá sa našli v domoch u Zúbkovcov, Haringovcov, Kotrlovcov, Pavlíkovcov, Bistovcov, Adamovcov a ďalších. V Novom Kľaku bolo postrieľaných 16 rodín čo je 84 osôb. Medzi nimi bolo 16 žien, 18 starcov nad 50 rokov a až 36 detí do 18 rokov, z čoho boli dve nemluvňatá troj a päť mesačné. V Novom Kľaku masaker prežil len jeden človek. Z horiaceho domu Štefana Zúbka, kde Nemci tiež postrieľali viac osôb, ale len zázrakom sa zachránil Jozef Adamov.

Jozef Adamov o tom vypovedal pred trestným senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici proti niektorým príslušníkom jednotky Edelweiss: ,,V nedeľu 21. Januára 1945 zrána, bolo počuť streľbu od Prochota a Ostrého Grúňa. Hneď nás napadlo, že tam sú Nemci. Žena mi hovorí, aby som utiekol do lesa, že aj ostatný chlapi utekajú zo všetkých domov. Len čo som prebehol niekoľko metrov, ktosi na mňa vystrelil. Po ďalších metrov na mňa vypáli celú dávku. Hodil som sa do snehu a čakal som. Z hory od Hudečkovcov pristupujú ku mne vojaci a Píľania s Veľkopoľanmi v civile, ktorý mali biele pásky na rukávoch. Dolu od cesty bolo počuť rachot obrnených transportérov. Odrazu sa pri mne zjavil Jozef Hudáček. Nemali sme sa kam v tej chvíli rýchlo skryť. Tak sme vbehli Tadianovi do pivnice. V pivnici už bol aj Tadian so ženou a deťmi. Proti guľkám sme okná poupchávali perinami. Zrazu niekto silno zabúchal na dvere a skríkol ,, Otvorte dvere! „ Boli to esesáci premiešaný s Nemcami zo susedných dedín.

Boli sme vyhnaný von a postavený vedľa uloženého dreva. Nahnali tu aj ďalších ako Jozefa Pavlíka, Rudolfa Haringa, Antona Kotrlca a ďalších. Jozef Pavlík sa snažil Nemcov presvedčiť, aby nás nechali, že sme nič neurobili. Na to ho jeden udrel do hrude a pritom kričal ,, Alles partisan! “. Ďalší si pýtal zápalky. Môj brat mu podal škatuľku so zápalkami dúfajúc že chce fajčiť. Nemec odišiel so zápalkami do domu Martina Tadiana a podpálil ho. Vtom prišiel obrnený transportér a spustil paľbu do domov. Niektoré domy boli už v plameňoch. Nás stále držali pred samopalmi vedľa uloženého dreva na Tadianovom dvore. Medzi Nemcami som odrazu jedného spoznal. Bol to František Richter, bývalí fotograf zo Žarnovice. Prosil som ho aby nás pustili, že nám horia domy a chceme čo to dačo ešte zachrániť. Ale on odmietal pre nás čokoľvek urobiť. Pri našom rozhovore nás sledoval jeden Nemec a opýtal sa Richtera čo chceme. Prehodili medzi sebou niekoľko Nemeckých slov a mňa s bratom pustili. Utekali sme k nášmu domu, ktorý bol už v plameňoch . Odniesli sme z neho batoh šiat k Haringovcom a keď sme sa vracali späť k domu, tak už tam stálo nákladné auto a nakladali naň rôzne narabované veci z domov.
Opäť nás zobrali a nahnali do domu Štefana Zúbka. Odtiaľ už bolo počuť krik a plač. Vošiel som do chodby a cez otvorené dvere do kuchyne som na zemi videl postrieľaných ľudí. Nato vyšiel z kuchyne Nemec v bielej pláštenke. Niečo vo mne vnútri našepkalo: Padni o niečo skorej! Padol výstrel a ja som spadol dolu tvárou a tak som aj ostal ležať. Bol som omráčený, ale po chvíli som začal všetko okolo mňa vnímať. Na ľavo odo mňa padol ďalší. Domnieval som sa, že je to môj brat. Na zemi som ležal bez pohnutia. Do dverí prišiel ďalší, stačil len vykríknuť, padol výstrel a dopadol krížom cez prah dverí na moje nohy. Vedľa mňa ležali postrieľaný, z ktorých niektorý ešte javili známky života. Stonali a zmietali sa v kŕčoch. Čo robiť. Ani som nevedel či som zranený, alebo nie, žiadnu bolesť som však necítil. Na chodbe bolo počuť pravidelné kroky Nemca, ktorý nás strážil. Ranený sa neustále zvíjali v bolestivých kŕčoch. Nemec sa postavil nad jedným čo sa ešte hýbal a strelil ho do tyla. Potom pristúpil k druhému, tretiemu, ďalšiemu až prišiel ku mne. Aj dýchať som zabudol. Nehybne som ležal a čakal som výstrel, Nevystrelil. Možno mu došli náboje, alebo predpokladal že som mŕtvy. Ja stále žijem a tí čo predtým stonali, už boli ticho. Z chodby bolo počuť ako sa Nemci medzi sebou zhovárajú. Opäť som započul blížiace sa kroky. Nemec tu bol opäť, postavil sa nado mnou, zohol sa a strčil ruku medzi mňa a mŕtveho suseda vedľa mňa. Dáva medzi nás granát? Nemám radšej vyskočiť a snáď si zachrániť ešte život? Potom Nemec postál v izbe. Tak to asi nebude granát, veď ani on by nečakal na výbuch v izbe. Zrejme hľadal niečo v kapse mŕtveho suseda.

Nemec znovu vyšiel von. Dom už horel a nad hlavou mi už prehárala strecha, dusil som sa dymom a začínalo byť veľmi horúco. Z chodby sa neustále ozývali kroky strážiaceho Nemca. Na kabát mi dopadla horiaca trieska, za živa tu predsa nezhorím. Pomaličky som sa začal dvíhať a pokladať hlavu na podlahu čakajúc čo bude. Keď sa nič nedialo vytiahol som nohy spod mŕtveho suseda. Kľakol som si na kolená chrbtom ku dverám čakajúc na výstrel. Už začal na mne aj kabát horieť. V tom spadla na chodbe prehorená strecha. Nemec vybehol von. Vstal som aj ja a vybehol som von z domu. Prebehol som cez záhradu smerom na lúku Frankovka pod Horným Kľakom. Tam som však zbadal nastúpených ľudí obkolesených Nemcami. Dolu na ceste stáli obrnené transportéry. Vrátil som sa späť a na záhrade zahrabal do snehu. Nič nevidiac spod snehu som tam ležal až do večera. Keď sa začalo stmievať odvážil som sa máličko vystrčiť hlavu. Z cesty som spoznal známi hlas, bol to môj syn Milan. Pomohol mi aj s kamarátom sa postaviť na nohy, museli ma držať pod pazuchy, lebo som bol celý skrehnutý. Prvé čo nás trápilo, kde je žena a mladší syn Jožko. Nikto o nich nič nevedel. Až neskôr sme našli ich napoly spálené telá vo vypálenom dome.“

Po ukončení akcie v Novom Kľaku vrazila trestná výprava do Horného Kľaku, nachádzajúceho sa na miernom kopčeku. Tu si jednotka znovu premyslela novú stratégiu trestu na dedinčanoch. V Hornom Kľaku už nenahnali dedinčanov do jedného domu a tam postrieľali, ani ich nestrieľali na miesta, ale ich vyhnali z domov, nahnali na voľné priestranstvo pred školou a kaplnkou, zo štyroch strán okolo nastavili guľomety a boli pripravený ich postrieľať. Toho dňa bol veľmi silný mráz a takto museli polonahý a vystrašený dedinčania čakať na svoju smrť. Bolo počuť plač a nárek. Matky padajúc na kolená prosili Nemcov, aby ich nechali. Nič však nepomáhalo, pomsta mala byť dokonaná. Napätie zvyšovala aj ozvena z Nového Kľaku, odkiaľ sa niesol krik, streľba a hustý dym z vypálených domov. Ďalší z jednotky prehľadávali domy, pivnice a iné stavenia v Hornom Kľaku, hľadajúc či sa niekde neskrýva partizán, alebo miestny dedinčania. Zaujímal ich však aj osobný majetok dedinčanov a čo sa im nehodilo zničili. Domy demolovali a niektoré zapálili.

Pri prehľadávaní a rabovaní našli v dome Martina Herku mladého asi 21 ročného partizána. Mal omrznuté chodidlá a tak nemohol moc dobre chodiť. Dovliekli ho na priestranstvo pred školou, aby dedinčanom predviedli ako naložia s každým kto je proti ním. Mladého partizána vyzliekli zo šiat a asi dve hodiny ho mučili na silnom mraze. Rezali mu chodidlá, sťahovali mu kožu z tela a tváre, postupne mu odrezali uši, nos, vypichli oči a vyrezali jazyk, lebo nechcel nič prezradiť o partizánoch. Pritom niekoľko krát stratil vedomie, ale zakaždým ho poliali vodou a pokračovali v mučení. Nakoniec, keď už dokonával tak ho hodili do horiaceho domu. Počas tohto mučenia sa príslušníci jednotky zabávali na vydesených dedinčanoch a naznačovali ako môžu dopadnúť ak neprezradia nič o partizánoch. Jeden člen jednotky si dokonca celý čas vyhrával na ukradnutej harmonike.

Podobné mučenie podstúpili aj partizánsky komisár Jano Jakab a partizán Peter Boroš, ktorý boli zranený pri prestrelke 18. januára v Ostrom Grúni. Po dlhom mučení na Jakaba nakládli slamu, poliali ho benzínom a zapálili. Boroša na smrť umučeného priviazali k obrnenému transportéru a ťahali pokým nezomrel.

Po skončení chladnokrvného mučenia mladého partizána, boli na rade nastúpený dedinčania Horného Kľaku. Pre Nemcov, boli všetci vinný, aj malé deti. ,,Alles partisan!“ , ,,Všetci ste partizáni!“ a to sa tu neustále opakovalo ako Nemecky tak aj Slovensky. Všetci boli odsúdený na trest smrti zastrelením. Dedinčania už prestali veriť, že sa môžu ešte nejakým spôsobom zachrániť. Začali sa vzájomné lúčiť, bol počuť plač, modlenie a prosenie o milosť. A práve vtedy sa stala vec, ktorú nikto nečakal. Na motorke dorazila spojka a veliteľovi výpravy odovzdal list. Potom čo ho veliteľ hneď prečítal sa zarazil a potom znechutene oznámil, že sa strieľať nebude. Dedinčania však musia do hodiny opustiť dedinu a Kľak bude vypálený. Zo sebou si môžu vziať len to najpotrebnejšie. Pravdepodobne za to môžu rýchle šíriace sa správy na verejnosti o masakroch v Ostrom Grúni a Kľaku. Skôr než to mohli okomentovať Nemci sami a vyhlásiť týchto dedinčanov za zločincov, tak ako to diktovala taktika pre výstrahu. Takto celá akcia strácala zmysel a mohla sa obrátiť proti Nemcom.
Dedinčania tomu ani nechceli veriť, že ostanú na žive. Zúfalstvo sa zrazu zmenilo na krátku radosť, sme predsa nažive. Rozutekali sa do svojich domov ihneď niečo pobaliť, ale domy boli vykradnuté a zdemolované, veľmi rýchlo pochopili, že ich čaká vyhnanstvo a dedina bude vypálená. Opäť sa ich zmocňovalo zúfalstvo. Balili čo sa dalo. Príslušníci jednotky opäť chodili po domoch a vyháňali z nich dedinčanov. S tým čo stihli pobaliť sa schádzali na lúke Frankovka pod dedinou, odkiaľ sa po vyhlásení evakuácie pohli dolu dolinou smerom na Ostrý grúň, dlhý sprievod vyčerpaných a duševne zničených dedinčanov.

Po vyhnaní dedinčanov Nemci dokončili svoje dielo skazy. Domy, ktoré ešte nehoreli podpálili, čo malo ešte nejakú cenu nakladali na nákladné autá. Mŕtvych poliali benzínom a hodili do horiacich domov. Postupujúci sprievod dedinčanov ešte videlo okolo domov mŕtvych. Keď prechádzali Ostrým Grúňom, videli na dvore Debnárovcov hromadu postrieľaných ľudí. Aj tých poliali benzínom a zapálili. Až na križovatke Brod, asi 11 kilometrov od Kľaku, oznámili dedinčanom, aby sa rozišli a že môžu ísť kam chcú, len sa nesmú vrátiť späť. Lebo každý, kto sa vráti do Kľakovskej doliny bude považovaný za partizána a bez milosti zastrelený.

Nemecké okupačné orgány na Slovensku nepovažovali vypálenie Ostrého Grúňa a Kľaku za dostatočnú odplatu proti vzmáhajúcej sa partizánskej činnosti v oblasti Vtáčnika. Vedeli, že tu určité zázemie pre partizánov ešte ostalo. Predpokladali, že počas prepadu sa určite niekoľkým mužom podarilo utiecť do hôr a pridajú sa k partizánom. V doline sa nachádzali ešte dediny a usadlosti, kde sa doteraz nerobili prepady. Už na druhý deň po vypálení Ostrého grúňa a Kľaku dali Nemci prostredníctvom Slovenských úradov rozkaz celú dolinu uzavrieť. Bolo vyhlásené, aby sa obyvatelia z Hrabičova, Župkova ... sa najneskoršie do 12. hodiny 23. Januára 1945 vysťahovali z týchto dedín a usadlostí. Kto bude v tomto priestore prichytený po termíne, bude okamžite zastrelený.
Presne po stanovenej hodine vtrhli do doliny Nemci, ktorý vyrabovali a vypálili Hrabičov, Župkov, opäť Ostrý Grúň a ostatné usadlosti a samoty. Na križovatke v Brode postavili tabulu so zákazom vstupu do doliny a k tabuli bola postavená dvojčlenná stráž, aby ju nikto neodstránil.

Image


  
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 4/6/2012, 15:37  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

No, tak tomu říkám masakr... Chudáci lidi...


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 4/6/2012, 16:42  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Vojna je svinstvo. Viac k tomu nemám čo dodať.


  
sigi
Generalfeldmarschall


Věk: 54
Založen: 31. 10. 2007
Příspěvky: 977
Bydliště: Poděbrady
17706.66 Sigidolar

czechrepublic.gif
PříspěvekZaslal: 4/6/2012, 22:57  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Hruza....brrr ještě že žijeme tolik let v míru....

_________________
www.vojna.net - Největší videoweb o druhé světové válce

Vodnář Pohlaví:Muž Drak OfflineOsobní galerie uživatele sigiZobrazit informace o autoroviOdeslat soukromou zprávuZobrazit autorovi WWW stránkySkypeMSN Messenger
rudel
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 00:34  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Partizáni to bola pekna sebranka, uz len to ako vlastne pokazili cele SNP skorej ako mohlo zacat - postrieľanie nemeckej vojenskej misie. A to aby si nikto nemyslel ze hovadam z edelweissu by som nedoprial krutu smrt a poriadne dlhu agoniu, doprial a kludne aj vykonal. Partizani tiez robili svinstva a ludia im vo vela pripadoch pomahali len zo strachu, boli tam aj ludia co mali fakt chut bojovat za slobodu a ich si budem vzdy vazit.


  
miracles
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 09:58  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Strašné chudáci ľudia čo to prežili celý život na to museli myslieť ako im povraždili rodiny neviem si to ani predstaviť


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 10:22  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Najhorší bol ten typ, ktorí vyliezali so zástavami a puškami posledný deň vojny a boli to najväčší odbojári. Ako pri Pražskom povstaní, ktoré údajne začali hlavne nadšení mládenci a keď už išlo do tuhého tak na barikádach ostali len žandári alebo skauti.
Alebo prípad z nejakej českej obce, v máji na konci vojny sa dohodli Nemci s občanmi, že len prejdú cez obec a nebudú nikomu robiť problémy a na oplátku chcú to isté aj oni. Nejaký horlivec na nich vystrelil a zabil nejakého vojaka či vojakov a potom si to miestny užili nejakým tým masakrom zo strany Nemcov.
K tomu SNP, neviem kto to písal či Strelec alebo Destroy, ale spomínali že v BB sa pred koncom povstania producírovali "partizáni" ktorí boli ovešaní nábojmi a zbraňami, zatiaľčo na fronte bol nedostatok všetkého.


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 11:17  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

len tak pre zaujímavosť - http://mozaika.sme.sk/c/2360249/ked-zbadali-nemcov-partizani-zvycajne-usli.html


  
Destroyman
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 15:11  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

private_joker napsal:
K tomu SNP, neviem kto to písal či Strelec alebo Destroy, ale spomínali že v BB sa pred koncom povstania producírovali "partizáni" ktorí boli ovešaní nábojmi a zbraňami, zatiaľčo na fronte bol nedostatok všetkého.


Jojo, to psal Střelec. Ale nemusíš z toho smutnit Private, takoví rošťáci byli asi všude. Teď se trochu hrabu v anglickejch ponorkách (článek brzy) a našel jsem jeden zajímavej příběh. Na Maltě na ulici v roce 1941 jeden ponorkovej námořník nezasalutoval ožralýmu plukovníkovi. Měl za to, že plukovník se jen válí a chlastá, zatímco na něj hážou Němci a Italové hlubinný bomby, tak ať plukas drží hubu. Plukas ovšem hubu nedržel, začal na něj vřískat, tož pěkně po námořnicku přes tu hubu dostal. A námořník na oplátku dostal měsíc basy. Lámal v dole kamení, aby italští zajatci měli bezpečný kryty proti italskejm bombám a Italové se na něj koukali a opalovali se. Z trestu ho nevyreklamoval ani velitel jeho ponorky, byť to byl držitel Victoria Crossu (mezi ponorkáři teprve druhý) a dalo by se říct, že mnohem vyšší šarže než nějakej řadovej plukovník. Tak už to holt chodí...


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 5/6/2012, 16:18  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Inu armáda. Pridám aj ja niečo - Americkí piloti vo Vietnamskej vojne mali myslím do roku 1968 zakázané bombardovať veľké severovietnamské mestá, pretože sa v nich sústreďovali čínski ale najmä sovietski poradci a stavali tu protilietadlové komplety SAM. Samozrejme, že Severania o tomto zákaze vedeli a preto sa v mestách zhromažďovali zásobovacie kolóny, ktoré tu nerušene čakali na noc, aby sa mohli presunúť do ďalšieho mesta prípade do hustej džungle. Navyše ako bonus, dokonca mali Američania zákaz bombardovať aj komplexy SAMov rozmiestnené po Severnom Vietname, pretože ich stavali Sovieti a posledné čo Amíci zrejme potrebovali boli diplomatické problémy s ich zabitím. Preto sa museli piloti prizerať na to, ako sa postupne dokončujú zbrane, ktoré ich v budúcnosti budú zabíjať a ničiť. A pridám ešte jeden ťažký Off-topic ale keď sa už hovorí o tej vojenskej nelogičnosti - V 1969 keď Američania vnikli do Kambodže, aby narušili severovietnamské zásobovacie trate (tzv. Ho či Minovu cestu) tak prezident Nixon chytro v TV oznámil, že Amíci postúpia iba 30 míľ do vnútrozemia. Severovietnamci zrejme chytali NBS alebo aká to vysielala stanica a presunuli takmer všetko za túto 30 mílovú hranicu.


  
Střelec
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 6/6/2012, 06:12  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

To o těch "partyzánech" mam z Husákovo "Vzpomínek na SNP", jenom si nepamatuju, který to bylo vydání. Čím vyšší, tím větší cenzura, v 80. letech dokonce na indexu, ač byl autor prezidentem....
Destroy připoměl případ z Malty, totéž ale postihlo v Rusku stíhací eso Kostyleva - v obleženém Leningradě rozbil hubu plukovníkovi, co šmelil se žrádlem a byl za to degradovanej na vojína (popravu šmelinář naštěstí neprosadil). Nakonec to vyžehlil místní velitel letectva, ale nějakou dobu to trvalo.


  
Martas2411
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 8/6/2012, 07:43  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Tak takový článek tady chyběl ,tohle by měla být poviná četba pro všechny lidi ,aby si uvědomili ,že válka je největší svinstvo,kterou kdy člověk vymyslel.


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

54914 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.2176s ][ Queries: 19 (0.0288s) ][ Debug on ]