Obsah fóra Portál Vojna.net Portal
 FAQ  •  Hledat  •  Možnosti  •  Uživatelské skupiny  •  Registrace  •  Profil  •  Soukromé zprávy  •  Přihlášení
Kalendář 
Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma

Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma
Autor Zpráva
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/11/2012, 11:25  Předmět:  Španielska občianska vojna 8. Odpovědět s citátemDolůNahoru

Začiatok roku 1939 sa niesol v znamení začiatku definitívne kolapsu republikánskeho Španielska. 6. januára 1939 sa dovŕšil postup na Barcelonu keď povstalci stáli už v Borjas Blancas, vzdialenej od katalánskej metropoli čo by človek kameňom dohodil.
V republikánskom štábe medzitým nastal čas nerozhodnosti. Jedna strana navrhovala začať odlahčujúce operácie na fronte v Andalúzii a na Estremadure, ktoré mali podporiť aj vylodenia v týle povstalcov. Republika sa snažila o to, aby Franco presunul z katalánskej fronty jednotky práve na toto južné a stredné bojisko. Plukovník Segismundo Casado, ktorý velil armáde Stred, ktorá mala na svojich bedrách niesť jarmo týchto odlahčujúcich operácii však nesplnil to čo mu plány určovali.
Útoky neboli dostatočné, na niektorých miestach síce republikáni postúpili aj o 20 km, no to nemalo veľký význam na beh udalostí v Katalánsku. Keď tam 15. januára padla Tarragona, fronta na Estremadure sa ustálila, republikáni boli nútení prejsť do obrany a čakali čo nastane.
Barcelona padla 26. Januára 1939 takmer bez boja. Samotný caudillo španielskeho národa Francisco Franco vstúpil do poničeného mesta ešte v ten istý deň. Slávu mu volali iba miestny fašisti či jeho vojaci. Ostatní obyvatelia sedeli doma, skrytý v strachu z nasledujúcej budúcnosti.
Posledné zvyšky republikánov ale aj interbrigadistov, ktorí neposlúchli rozkaz o odchode preč z krajiny ustúpili z tejto katalánskej metropole smerom na sever, na francúzsko – španielsku hranicu.
Na cestách severne od Barcelony sa tvorili rozsiahle kolóny utečencov, ktorí prchali do exilu. Vojaci mali jedinú úlohu, spomalovať povstalecké jednotky, ktoré sa nezastavili ani po páde Barcelony.
Na kolóny utečencov a vojakov nalietavali deň čo deň lietadlá, ktoré tieto kolóny decimovali a zvyšovali počty mŕtvych a ranených.
Prechod hraníc bol jeden velký chaos, najprv utekali deti a ženy. Neskôr aj muži a napokon aj samotní vojaci a interbrigadisti. Cez hranice utiekol do exilu aj samotný republikánsky generál Juan Modesto.
Pád Barcelony vyvolal v republikánskom štábe vlnu strachu a bezmocnosti. Vláda sa presunula najprv do Figueresu pri francúzskych hraniciach. Prezident Azaňa odišiel do exilu vo Francúzsku kde neskôr abdikoval na svoj post. V súčasnej chvíli, vo februári 1939 ovládala Negrínova vláda ešte stále 11 provincií, 10 mil. obyvateľov, armádu o sile 700 tisíc vojakov a dokonca malo k dispozícii aj väčšinu predvojnového španielskeho loďstva.
6. februára opustila vláda Figueresu a cez Francúzsko odišla do Valencie. 8. februára padla Figueresa.
11. februára padlo Katalánsko, čím bolo republikánske Španielsko odrezané od zvyšku pevniny. Hranicu s Francúzskom ako posledný prekročil generál Líster s svojou 45. divíziou. Po nich sa na hranice presunuli povstalci a dovŕšili ovládnutie Katalánska.
V ten istý deň sa Négrinova vláda presunula do Madridu, do poslednej bašty republiky. Keď som spomenul, že na začiatku roku 1939 bola v republikánskom štábe nerozhodnosť, tak v tomto období, o mesiac neskôr vrcholila. Negrínov kabinet a armádny štáb sa začal deliť na bojovníkov až do konca a na tých, ktorý sa chceli dohodnúť s povstalcami. Negrín zastával názor, že je treba bojovať do konca a stále veril v konečné víťazstvo vo vojne. Naopak do jeho opozície sa zaradil napríklad generál Vicente Rojo (teraz už v exile) či minister zahraničných vecí Alvarez del Vayo. K nim sa pridali rôzny pravicoví socialisti či odboroví a politickí funkcionári.
Aby opozícia iba nemala plno rečí ale konala, vyšší armádni dôstojníci sa dohodli na začatí rokovaní s politickými predákmi krajiny. Už spomenutý plukovník Casado navrhol, že by sa vláda a armáda mohla presunúť do Cartageny, ktorú premenili na pevnosť a následne ju z medzinárodného hladiska ponúkli Angličanom. Tento návrh si ako prvý vypočuli komunisti, ktorým sa nepáčil takýto krok a najmä to, že by Madrid mal padnúť bez boja. Hneď na druhý deň komunisti preto navrhli Negrínovi aby odvolal konkrétnych veliteľov, ktorí sú „neschopní či majú kapitulantské názory“. Negrín na to reagoval tým, že 27. Februára presťahoval vládu do Eldy, neďaleko Alicante. Spolu s ním opustili Madrid rôzny politickí predáci a odborári. Negrín zvolal na letisko Los Llanos pri Alicante stretnutie so všetkými vyššími dôstojníkmi republikánskej armády. Premiér tu mal prejav o nutnosti ďalej bojovať. No dôstojníci boli proti, jeho prejav vôbec nebrali. Navyše na druhý deň abdikoval prezident Azaňa (lebo sa dozvedel, že FRA a GB definitívne uznali Francovu vládu za jedinú legitímnu španielsku vládu) a na jeho miesto mal nastúpiť Martinéz Barrio. Ten sa netajil tým, že prevezme funkciu prezidenta iba ak Republika kapituluje (podla jeho slov podpíše „čestný mier“).
A ako bonus sa 3. Marca vzbúrili námorníci v Cartagene no ich prvý pokus o vzburu bol zatiaľ zažehnaný. No už 4. marca vypukli námornícke nepokoje znovu a už tento krát lode vypľuli z prístavu k tuniským brehom.
V ten istý deň sa v Madride stretli armádni dôstojníci verní republike, no mali iné názory na ďalšie vedenie vojny. Vytvorila sa protivládna Junta, ktorá mala svoju ustanovujúcu schôdzu o polnoci zo 4. na 5. marec 1939. Na nej sa rozdelovali funkcie. Predsedom bol menovaný generál José Miaja, hrdina obrany Madridu. Ozbrojené sily si zobral na starosť generál Casado, zahraničné veci a vnútro si podelili Julián Besteiro a Wenceslao Carillo. Obaja boli pravicoví socialisti. Junta začala okamžite zatýkať lavicových socialistov a komunistov. Negrín bol týmto krokom zaskočený, ne nepodnikol nič. A vlastne ani nemal čo.
6. marca 1939 vypukli v Madride boje medzi vojskom Junty a 8. divíziou republikánskeho majora Ascania. Ascanio bojoval za Negrínovu vládu no proti presile vojakov Junty, ktorá už bojovala za rýchle ukončenie vojny nemal šancu. Vláda napokon stratila aj Madrid. Negrín pochopil, že je koniec. Opustil spolu s ďalšími členmi kabinetu a rôznymi straníckymi funkcionármi Španielsko na palubách lietadiel.
14. marca ovládal generál Segismund Casado Madrid a mohol začať nové rokovania o kapitulácii s povstalcami. No tí chceli iba bezpodmienečnú kapituláciu republikánov. Casado žiadal aj akt humanity zo strany Franca aby umožnil útek zo Španielska tým, ktorí o to majú záujem. Franco bol proti a o ničom inom než o kapitulácii sa nechcel baviť. Casado však s týmto nesúhlasil a preto začali 26. Marca povstalci novú mohutnú vyčisťovaciu ofenzívu na celom južnom povstaleckom území. Bez bojov obsadzovali jedno sídlo za druhým a do väzení a na popraviská putovali jeden funkcionár vládnych strán za druhým.
Posledný bod Republikánov a Casada a jeho vojakov sa stal prístav Alicante. Desaťtisíce ludí sa tu tlačilo v prístave v nádeji, že pre nich prídu lode, ktoré ich zoberú preč. Ako prvý vzal nohy na ramená generál Casado a asi 70 jeho verných. Nasadli na anglickú loď Maritima a vydal sa veselo do exilu. Ďalšie desaťtisíce civilistov a asi 15 tisíc vojakov tu čakalo v podstate na nič. Jediná loď, parník Stambroock zobral na palubu 4 tisíc ludí a vydal sa preč od brehov španielských.
29. marca 1939 prišli do Alicante povstalecké jednotky a talianské jednotky. Mesto sa zmenilo na bojisko, kde boli povraždené stovky posledných republikánov a vojakov brániach už mŕtvu republiku.
1. apríla 1939 bol koniec takmer trojročnej občianskej vojny v Španielsku. V tento deň sa oficiálne skončila táto krvavá vojna tým, že veľký caudillo španielskeho ludu generál Franco vstúpil so svojim osobným oddielom do Madridu.
Po tomto konečnom víťazstve povstalcov zavládla nad Španielskom pomsta a nenávisť. Mnohé skupiny obyvateľstva boli buď oficiálne alebo spontánnymi pogromami lynčované a vraždené. Povojnové vraždenie si pripísalo asi ďalších 100 tisíc obetí. Ďalších 300 tisíc ludí stihlo ešte pred koncom vojny opustiť teraz už fašistické Španielsko.
Ako reagovalo zahraničie?
Talianska vláda jásala. Minister zahraničia Ciano velebil Franca a fašizmus a táto vojna pre neho znamenala najväčšie víťazstvo fašizmu v histórii. Nemecko malo chladnejší vzťah k víťaznému Francovi. Jednak v máji rýchlo odsunuli svoju Legiu Kondor, pretože sa pomaličky schylovalo k 2. svetovej vojne. Ich odchod a záverečné defilé bolo plné zdvorilostných frází a amerických hollywoodskych úsmevov. Vzťah Španielov k Nemcom už nebol taký vrúcny ako na začiatku. Nemci za sebou nechali spálené mestá a krajinu a boli považovaní už len za najoblúbenejších pomocníkov Franca a nie za tých zbožných Nemcov, ktorí zachránia Caudilla a Španielsko. Navyše Nemci požadovali reparácie za svoje nasadenie v tejto vojne. Najprv získali devízu a keď neskôr už tento prostriedok Franco nemal, tak získavali Nemci suroviny a v nasledujúcich rokoch vyťažili a doviezli do svojej vlasti milióny tún rôznych rúd.
A máme tu september 1939. Vypukla 2. svetová vojna. Do nej sa Caudillo sprvu vôbec nechcel zapojiť. Jeho krajina bola zdecimovaná takmer 3 ročnou vojnou a podla jeho slov mu išlo o záujmy Španielska a jeho ľudu. Hoci prebehli snahy Nemecka o pričlenenie Franca do Osy Rím-Berlín, Franco sa stále diplomaticky vyhýbal zatiahnutiu do vojny.
Napriek tomu, po páde FRA obsadil vojensky (až do septembra 1945) marocký prístav Tanger a medzinárodné pásmo pri Gibraltarskom prielive. Ani tento krok však neznamenal zapojenie sa Španielska do vojny. Fuhrer aj Duce sa snažili, no Franco vedel, že sa do vojny ani zapojiť nemôže. Nemal totiž v krajine ešte stále potrebnú stabilitu. Krajinu sužovali hospodárske problémy a vlna partizánskych akcií. Navyše ani samotná Francova vláda nebola jednotná. Franco žiadal, že do vojny sa zapojí len v prípade, že získa rozsiahle časti Francúzskeho Maroka a istotu pravidelných potravinárskych a hospodárskych dodávok. S týmto nemohli Nemci súhlasiť, sami potrebovali dosť týchto komodít. A možno to Franco požadoval zámerne. Vedel, že neutralita mu prinesie viac než priame zapojenie sa do vojny, pretože Franco bol značne zásobovaný zo strany USA, ktoré by samozrejme v prípade jeho zapojenia do vojny s týmito dodávkami prestali a to by pre Franca znamenal zrejme koniec. Aby sa však úplne neotočil chrbtom k Ose, povolil na svojom území rôzne špionážne centrá, povolil aby sa jeho prístavy stali prekladiskom tovaru z Juž. Ameriky či sa stal surovinovou základňou pre Nemecko.
Franco sa v rokoch 1942/43 začal postupne orientovať viac na Spojencov než na Osu. Chcel sa angažovať ako prostredník mieru medzi Nemeckom a GB, neskôr dokonca prestal veriť aj v samotné víťazstvo Nemecka na Východe, ako to komentoval nemecký velvyslanec v Madride Hans Heinrich Dieckhoff. Caudillo jednoducho vedel, že mu nič nehrozí. Spojenecký výsadok do Španielska sa neuskutočnil a dokonca disponoval Franco informáciami, že sa ani nikdy neuskutoční. Voči Nemecku vystupoval navonok stále priatelsky. Caudillo dokonca začal v rokoch 43/44 otvorenie obchodovať s USA a GB, na jednu stranu putovali strategické suroviny a na druhú obilie, kukurica či petrolej. Dokonca Franco nadviazal s USA rádiotelegrafické spojenie. Písal sa rok 1944. Dokonca bola podpísaná tajná dohoda o využívaní španielskych letísk v prípade potreby americkými letcami. To bolo v roku 1945. Jasne a stručne – Franco sa prejavil ako zdatný diplomat, ktorý pochopil, že najlepšia bude zlatá stredná cesta. Vojny mal dosť a ako sa neskôr ukázalo, stávka na Spojencov najmä po roku 1942 sa ukázala ako výhra. Po vojne sa proti Španielsku nepostupovali nijako represívne. Jediný krok bol ten, že ŠPA nebol umožnený vstup do novovzniknutej OSN. Potom sa síce uskutočnilo gesto kedy OSN doporučila svojim členom aby odvolali z Madridu svojich velvyslancov. Lenže bola tu zrazu Studená vojna a Španielska strategická pozícia prišla vhod Západu. V 53. Roku bola podpísaná dohoda s USA a o dva roky bolo Španielsko členom OSN.
A ako to pokračovalo s caudillom Francom ? V 47. roku sa Španielsko stalo oficiálne královstvom hoci aj bez krála. Za princa bol v roku 1969 menovaný Juan Carlos Bourbonský. Počiatkom 60. Rokov stratilo Španielsko svoje dŕžavy v Maroku.
Španielsko napokon požiadalo o pridružený status v Európ. hospodárskom spoločenstve, čím sa dotvorili základy procesu európskej integrácie.
Francisco Franco vystúpil 1. 10. 1975 posledný krát pred verejnosť. O mesiac a niečo, 19. Novembra 1975 zomrel. Týmto úmrtím sa ako keby symbolicky ukončila fašistická revolúcia, ktorá uvrhla Španielsko na 36 rokov do totality, na čele ktorej bol jediný muž – víťaz revolúcie Francisco Franco.




Naposledy upravil private_joker dne 3/12/2012, 14:35, celkově upraveno 1 krát
  
Martas2411
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/11/2012, 19:02  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

No Franco z toho dobře vybruslil,že se nemusel po boku svých spojenců zapojit do pozdější války.Za to, kolik mu tam nacpali válečného materiálu a zbraní by jim měl líbat zadnice.


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/11/2012, 19:41  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

No Nemci zase získali veľké podiely v španielskych baniach, v podstate kým sa dalo (do roku 1944) dovážali vo veľkom všelijaké rudy snáď aj wolfrám či ortuť. A že by fuhrer nejako Franca vojenskou silou donútil zapojiť sa do vojny si neviem predstaviť. Nazval by som to manželstvom z rozumu Mr. Green


  
Martas2411
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/11/2012, 21:36  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

No on mu tam Franco nějaké ty dobrovolníky poslal,o pozemních jednotkách si nejsem jistý,ale v nějaké německé Jagdgeschwader byla španělská letka,myslím že to bylo u JG 51.


  
private_joker
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 28/11/2012, 22:13  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

Španielski dobrovolníci bojovali na východnej fronte, snáď niekde v okolí Leningradu? Boli aktívny dva roky a zoskupenie sa volalo pešia divízia Blau.


  
Střelec
Anonymní






1.00 Sigidolar

PříspěvekZaslal: 30/11/2012, 06:55  Předmět:  (Žádný předmět) Odpovědět s citátemDolůNahoru

ve stručnosti je to tady:
http://www.fronta.cz/dotaz/spanelska-modra-divize


  
Zobrazit příspěvky z předchozích:      
Odeslat nové témaOdpovědět na téma Zobrazit předchozí témaPoslat email příteli.Seznam uživatelů, kteří vidělit tento příspěvekUložit toto téma jako souborPrintable versionSoukromé zprávyZobrazit následující téma

Zobrazit následující téma
Zobrazit předchozí téma
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru
Nemůžete hlasovat v tomto fóru
Nemůžeš připojovat soubory k příspěvkům
Nemůžeš stahovat ani prohlížet přiložené soubory


Časy uváděny v GMT + 1 hodina

Board Security

75422 blokovaných útoků
Powered by phpBB2 Plus, phpBB Styles and Kostenloses Forum based on phpBB © 2001/6 phpBB Group :: FI Theme :: Mody a Credit

[ Time: 0.1539s ][ Queries: 19 (0.0126s) ][ Debug on ]